Písmák Mlčanie rozprávača
Na lavičke pred chalupou sedel rozprávač. Bol starý, slepý, opieral sa o svoju sukovitú palicu a odpočíval. Mal na sebe starý obdratý kabát a hlavu mu zakrýval deravý klobúk. Podchvíľou z vrecka vytiahol pár pražených tekvicových jadierok, drvil ich ďasnami v bezzubých ústach a zamyslene vypľúval šupky.
Zrkadlá
Vyšiel som na psí tridsiatok
a túžba kráča bosá,
hostinu zval som na piatok,
tu nikto:
Jeseň
Padá list. Dubový. Korene hlboko.
Oblaky dymu sa miesia s oblakmi na nebi.
Horali 2
Márnosť nad márnosť, všetko je márnosť.
Prach si, a na prach sa obrátiš.
O čom sútieto slová. Pre človeka - syna kameňa a dreva, ktoré ťa naučia všetkému.
Horali 1
Brázda za brázdou
Do zeme kamenistej
Pokorne vpisuje evanjelium
Pre Fadilu
Rozbité myšlienky
tak, ako domy v tvojom meste
Mosty, čo spájali
ležia v troskách, zabudnuté
Trpkosť
Blatistá cesta
Vrana len z konára na konár
Lenivo preletí
Mizne sneh
Ivan
IVAN
I.
"Nie, pán inžinier, to zadanie neprekreslím. " Zdvihol som sa od pauzáku apozrel na asistenta. Zdalo sa mi, že zneistel.
O tom, ktorý hrá na svedomie
OTOM, KTORÝ HRÁ NA SVEDOMIE
I.
Na samom kraji sveta. Ale veď svet nemá kraje; ani konce nemá. Je ako okrúhly, zaguľatený záhon trpezlivo vyčkávajúci na hospodára.