Písmák bla, bla, bla
kastanety zneju v mojej hlave,
su pre mna ako vycitky hlodave,
ich bubnovanie my pripomina ziadost,
ktorej som kedysi neucinil zadost.
padli anjeli
kychol som si a budova sa naplnila prachom,
z rohov sa zdvihli tiene ludi zo svojim davnym strachom.
uz su tu tisicrocia skryty a ziju s tej temnej doby,
radi by videli hviezdi, ale strach im problem robi.
smrt
za sumraku sa z dialky ostry vykrik ozval,
to pan si k sebe dalsiu, dusu ludsku pozval.
vsak nie on tu cestu do raja sprostredkoval,
to bol mlady chalan co sa za roh domu schoval.
cit {chcel by som asi trosku poskadlit [nasrat] petka}
ja zmetene som bludil svetom,
kym nenasiel som tonu pod jablonou.
sklonil som k jej povabnym kvetom
a nechal sa unasat ich vonou.
vyciciavaci
ked sa tma k ludom z pekla priblizila,
vtedynam taludska obluda ozila.
narodil sa z lasky diabla a poulicnej slapky,
bolo by vsak pre nas lepsie kebyumrel v tele matky.
ostne
prebudil som sa zo sna v celkom inomsvete,
bol plny ludskych trnov to asi neviete.
kazdy z nich ma pichal do inej casti tela,
jeden ostry nazor zvladnem, ale tychto bolo vela.
odpadlik
odtialto nie je cesta schodna,
zase som spadol a vypijem si do dna.
to svoje zlo co v dusi mnozi sa my,
uz nepomoze ked budeme sami.
kalova stopa
ked zivotu sa zkalil zrak,
nestalo to ani za mak.
jeho uz nebavilo stupat ludom na otlaky,
uz pre nas su posledne aj tie prve vlaky.