Písmák Znová
bolo v našomzáujme zachovania styku
podozrivo odvracať zrak
(na hranici periférie)
klepkať popol zposchodia
metabolesť
rušivý single dupot bezcielneho krokutento kúsok zeme mi nepatríani čas v ozubených kolieskach digitálnych hodínmôj meta-bolizmus už nestrávi tieto beztvaré dni bez tvárí.
ostal mi len..
ostal mi len oparný dojemhmlistý pocit niekde v zahlavínedostižná impresia medzi prstamimožno chuťmožno vôňamožno pera-okourcite vsak semeno na trickuPS: čo si si navarila mala si aj zjesť.
..per aspera..
Paródiou na nehuvyzlečení z vášneudávaš tón výsluchuúčel svätí básneOstrovtipom o citevyzlečení z básne zahrajme to odkryteúčel svätí vášne.
medzi dvomi tlkotmi III
medzi dvomi tlkotmi je sen pomýlený pomyselný bozk jemný ako peľ motýlich krídeľ svieža vločka v medzikroku sublimácie na mojich vriacich dlaniach-platniach ticho(obohatené o jej mlčanie) . otáznik je len bodka s ornamentom mimický dialóg rozprúdil vášeň túžbu Láskus p u s t i l n a p r o v á z k ua vpísal jej nejasný náčrt pod viečkaa ja som sa postrelený ilúzioubezbolestne luhoval v jej bezodnom pohľade.
medzi dvomi tlkotmi II
medzi dvomi tlkotmi je sentúžobný nádych voňavých tielodraz mimických zrkadielobraz rodiacich sa modiela pachuť vychádzajúcej realitymedzi dvomi tlkotmi je báseňnevinná intimita slov necudnosť fiktívnych dotykovsloboda umierajúcich väznova tieseň štyroch stienmedzi dvomi tlkotmi je bázeňzamlčaný výkrik vyznanízastavené nutkanie priznaníukrytý pocit súženía bezmocnosť voči časumedzi dvomi tlkotmi je len ticho.
Derniera
v izbe jeden herec a jeden divák v tesnej blízkostiticho prezrádza začiatok predstaveniajavisko splýva s hľadiskomhra jedného hercahra o jednom divákoviherec sa zhlboka nadýchol a otvoril oponu divák netuší koniec aj napriek tomu že písal dejherec:" podviedol som Ťa"herec odchádza bez potlesku divák ostáva v hľadisku.
ne-hovor nič len cestuj so mnou
"nehovor nič, len cestuj so mnou" Ivan Štrpkane-hovor nič len cestujnič ne-hovor,nič len so mnounič len cestuj,ne-hovor so mnoune-hovor mnoulen cestuj mnou,ne-nič mnou len cestuj len mnou len mnoulen cestuj mnou so mnou.
ve dvou to lépe táhne (venované J. Ondrušovi a nočnej múze )
vypadol mi klinec zo zadného vreckaotupil som jeho hrota zavesil ho rezignovane na klinecklin(ec) sa klin(c)om vybíja.
kým sa rozprší
nehýb sa nech ťa spoznám v expozícií okamihuso zamrznutou slzou dokreslím daľšiu trajektóriu pohybunechaj ma ťa dosnívaťv našom súsošíčuj ako prosí počkaj kým sa rozprší.
otcovi 1
"neodchádzam navždy"povedal a rozlial svoju úprimnosťvedľa mojich sĺz na nový koberec. dnes som sfúkol desiatu sviečku polovičnej rodiny a znova s nádejou odkladám zápalky do šuflíka s otcovými listamiaby som dúfajúc prežil rok.
keď namaľujem hviezdy na čierno
keď namaľujem hviezdy na čiernodlaňou prikryjem mesiaczostane mi len veriťv malého princavelký voz deda večerníčkajasnú nočnú oblohu padajúce šťastiealebo jednoducho odkryť mesiaca začať malovať odznova.
interpretačný šum
nepochopené slovo zaškrípalo v desivej predstavivosti o čínsky porcelánporezané uši neošetrím sám radšej si ich odrežem a vložím do VEĽKÉHO MÚRU NÁREKOVaby počuli prehlušovaný nárek6 miliárd najväčších problémovslovo je hádankaslabý odtieň precítenej myšlienkykameň hodený do vody silueta lúčnych vílradosť s hrotom krvavého nožazažala si svetlo v komorách hrudného koša. tak už stačilo pojmov predstáv mýtovčakám na metafyzickom drôte kde hrá ticho svoju áriu v rozhovore dvoch duší.
na sklonku dní..
na sklonku dníspomínam najradšej na tie včerajšiepočítam s Tebou úlomky bozkov medzi zubamipočítam s Tebou pri budúcom vstávanípočítam Teboupočet rokov vtesnaných do sekundy do jedného t(i)lkotu plávajúceho na molekulách vzduchu v miestnosti starej ako fosílne objatie našich túžobžijem Ťamilujem Ťaminulosť sa mení každým novým dňommilujeme a vieme o tomna sklonku dní spomínam najradšej na tie včerajšiepäť prstov už ruke nestačíspoločný tanec na špendlíkovej hlavičke nás vtesnal do sebaa my v rytme našich vzdychov odporujúc fyzike sme splynuli v jedno koleso na fúrikuktorý sme vymysleli obajaexpozícia svetla v erupcii bezclonových chvíľuložená v albume snehových pamäťových stôpčo miznú v ilegálnej samote ako moje bezduché plányna sklonku dní plánujem najradšej tie včerajšie.
Vladovi P.
Poškvrnený vlastnou identitou
dostal prívlastok asociál
žil v atómovom veku
etanolových oblúd
anonym
"keď tvrdím že som netvrdím že viem kto" anonym som odroda pesticídových polí kontaminovaných riek i kyslých dažďov sardiniek dusených v ropných škvrnách nekončiacich reforiem a mamonárskych hier bez štipky ekonomickej globálnej ekvivalencie a neúspešného pokusu o interrupciu - vraždu deklarovanú väčšinovým konsenzom(Bruno bol tiež v menšine) som pluralitný systém zdegenerovaných substancii s jasným koncom tušiacim každý deň na končekoch prstov na spúšti som pokrčený papier tužôb stratený v zhluku hluku v plechovke so správičkou zajtrajšieho dňa vo svojom nenaplnenom kruhu s polomerom čo mizne rýchlo ako moja ambicióznosť byt ambicióznym a znova ležím v posteli so svojim tŕnistým svedomím a pokazeným chrupom a so svoji ja či ty ktoré tu len letmo cítiť keď pozoruje moju skazenosť -to moje poexpiračné výstavné prázdno koľko expedícií sa ma už pokúšalo nájsť v snehových vločkách pokryteckých búrok som utopenec v kyslom náleve nádeji otázka znie či som naozaj taký zasratý bastard ako každá moja myšlienka či jestvujú aj výrobné nepodarky fabriky na sny kde neutrpí moja bezúhonnosť ktorá je vlastne iba neschopnosťou chytiť ma pri kradnutí autorizovaných názorov som otrávený vlastnou krvnou skupinou roztrúsený v kvapke moču s číslom IC 244024 a jedinečnosťou daktylogramu vážim svoj potenciál na osobnej váhe opité sudičky mi do vienka akurát navracali.
Istota
Nahradil som nádej istotou
a poslal ju umierať inam.
Niekam ku dievčatku s poslednou zápalkou
na studenú stanicu za matkou
neskoro
O polnoci zistil
že mal aj inú možnosť,
obrátil presýpacie hodiny
a za každým zrnkom
...
Preletela hlavou
Zanechajúc stopy
Zahorel som túžbou
Nasledovať ich.
Zbohom zbraniam
syntax jednoduchosti v ktorej sa straca krasa
ponorena do krvavej palety a stetcom ludstva
na poli nahrobnych kamenov maluje sa v dlani
holubica
medzi dvomi tlkotmi..
medzi dvomi tlkotmi sú sny dva príbehy dve postavy dve paralely dvoch nití a jeden výkrik stratený v korunách hláv hus biela ako pravda tvrdila že môže odletieť aj keď je domáca umrela od hladu(tiež verila poverám o klase) čím som bol vyššie tým bol väčší môj tieň medzi dvomi tlkotmi je sen moje ticho pol-dotyk dvoch pol-rúk jedna hustá pol-noc a dizonantný pol-tón čo mi prešiel po chrbte ako husia koža obmedzený slovom ako borovica kvetináčom uveril som dvojzmyselnému úsmevu novorodeniatka otravený ranajšími slzami smutnej čiernej noci vykročil som do dňa vyzbrojený perinou.