Písmák Ničí ma (,) zviera
ničí ma
zviera
ťahá moje vnútro povrazmi
do štyroch strán
Lekná /alebo/ (ZA)hrávanie sa s vyšším umením
videla som
Monetove Lekná
zátišie štyroch stien
zlialo sa do potokov
Mŕtva poetka
bolíš ma
v dotyku prázdnych dlaní
budúcnosť je teplá
má červenú farbu
Obrysy
letmý bozk so zimou
z úst vyšla
para
pár nesmelých krokov
Vianočná depresia
smeje sa mi
bezduché rybie filé
čiastky skla v mojich tepnách
prechádzajú mnou
Nedopísaná
Stovky nedopísaných básní
vpila som do papiera
mojimi očami
ich nesmelé konce
Myši s baterkami /alebo/ Zase mám chuť písať hovadiny
Ach, dáma, aké máte krásne oči,ako vám len svietia. Netradičná farba a tvar - také okrúhle som ešte nevidel. A stále sú väčšie a väčšie.
Momentka
Stačiljeden odraz svetlaa ja som sa stala paňou jedného okamihu minulostijednej sekundy, ktorú mi už nezoberiečasneodfúkne vietor spolu s jesenným lístímani neodíde posledným autobusom
Aj keď ty odídeš. (ešte máme 72 dní,71 nocí, v ktorých ťa nenechám spať. ). na vlakovej stanici namiesto bozku vsuniem ti ju do kufra
Stačil jeden odraz svetla (poludňajšieho slnka od Štrbského plesa)a ty si sa stalpánom môjho srdca až ťa zobral časodfúkol vietor spolu s jesenným lístíma po tebe ostalo len prázdne miesto v albumekde bývala momentka, na ktorej sa budeme vždy tak neskutočne usmievať(aj keď už možno nebudú dôvody.
Kamarátovi
Nedokážem nájsť správne slová
na to, čo ti chcem povedať
v hlave mi plávajú myšlienky
bez akejkoľvek synchronizácie
Iba tak
Iba tak
z čírej lenivosti uvarím škoricový čaj
a budem sa smiať
z ľudí, ktorí sa ženú ulicou
Malí anjeli
Videla som modré nebo
A na zlomok sekundy som verila na slečný deň.
Na hrdzavej hojdačke a s hlavou v oblakoch
Pozerala som na zdanlivo ružový svet
Slnečnice
Pýtaš sa, kto som.
Som slnečnica
A moje svetlé vlasy povievajú vo vetre
Mám hlavu otočenú k horizontu
Uspávanka
Spinkaj.
Spočítaj ovečky malý pastierik
a zažeň ich do ohrádky.
Zhasli slnečnice,
Mojej múze
Občas ku mne chodí
Oblečená len do mojich myšlienok
Aúvah
Nedbanlivo utkaných z pavučín spomienok
Obyčajný upršaný deň
Peter sedel vo svojej kancelárii a unavene pozeral von z okna, pozorujúc ťažké dažďové kvapky, stekajúce po masívnych okenných tabuliach.
Do kelu.
A ráno bolo tak krásne.
Do pekla.
Milovanie dažďa
Zase prišiel
Priamo z nebies a predsa taký hriešny
Tancuje na strechách
Ako neposedné dieťa
Tma
Úplná tma. Všade. Nevidel som ani na špičku svojho nosa. Nikdy som nemal rád tieto cesty domov zpráce.
Smutná serenáda o telegrafných stĺpoch
Stoja
Tiahnúce sa do výšky
kolosálne vo svojej chladnosti
Zmrznuté