Písmák Tanec nad priepastou
Zvábená sonetom dažďových kvapiek
flamenco na okraji priepasti tancujem
sTvojimi rukami hlboko vo vlasoch
hrejú ma spomienky na dotyk Tvojich pier
...
Temná červeň v hlbinách, na dne duše spomienky hmlistéa v srdci nejasný strach, pocit, že všetko stratené je v pripasti vekov,tu zostal len rozviaty hviezdny prach. V jedinom zrnku piesku všakleskne sa v celej svojej kráse novučičký svetna počiatku vraj bolo Slovo, dnes ani myšlienky tu nietV jaskyniach plazí sa ničota zabudnutiabrúsi si pazúry o kvapľe mútnych prianízvetraných dychom doby cynickej,srdce kdesi zimným spánom spí. Zostal len pocit, že niečoho je priveľaa predsa tak zúfalo málopocit, že dušu takmer som si zabila,že prstami šteklí ma večný spánok.
Cesta domov
Vžilách buráca krv ohnivých drakov
zkrajiny siedmych hradov anebotyčných hôr
čo robiť, aknávratu desím sa,
a vrátiť mala som sa oveľa skôr.
Poznanie
občas je moja cesta príliš strmá, občas náklad na mojich ramenách príliš oťažie, občas klesnem na kolená potkýnajúc sa o skaly roztrúsené na ceste, občas moje slzy vyčerpania a sebaľútosti mútia bystrinu poznania, občas obraciam sa chrbtom k žiarivým hlbinám predo mnous túžbou kráčať späť, občas opustím ma odvaha a ja kráčajúc vpred zaváham, občas kričím svoje sklamanie a žiaľ nedotklivým diaľavámnemôžem však inak, a tak kráčam ďalej, občas len krôčik za krôčikom, s obrovskou námahou, občas bezstarostne rozosmiata, žiariac radosťou, stále však vpred. ak vykročíš raz na Cestu, niet návratov späť.
Výkrik do noci
Vclivom náreku flauty stratené dni oplačem
Sdivými deťmi noci zanôtim Lune
Všeleste listov prastaré stromy
Znovu šeptajú najkrajšie z mojich mien
Pavučina
V pavučine snov hladení lepkavými túžbamiv žilách prúdi rovnaký jednevinnosť stratená v lúčoch večerného slnkamárne sa snažíš, návratu nietlen kvapka v pohári večnostišialení, spolu na ceste nič. len akási pachuť trpkosti.
Čriepky
Rozviate útržky farebných snení
A z ruží pŕchne lupeň po lupeni
ležiac na vlastnom vytrhanom perí
Ešte stále tak trochu verím
iluzia
Čierny štvorzáprah zbesilo ženie sa úzkou cestou
útesy láskajú ho vneúprosnom objatí
Srdce skáčúce vrytme cvendžiacich podkov
Vopojnom rytme staccata strácam dych
Sen
Stratenú v sebe nechávaš ma čakať,
noc čo noc do temnoty sa vnárať,
ráno trpko zo sna sa prebúdzať,
bolesť nekonečnou začína sa zdať