Nezačaté a nedokončené

Najprv len pohľad
Apodanie rúk
Dva božteky na líčka.
Auž bolo.

Pre manžela...

Čaro zvlasov vytrácalo sa pomaly, pomaličky.
Temer nenápadne.
Ašírilo sa do vzduchu, sálalo, avsiakalo
do čuchových

Malá jazzová

Miloval by si ma?

Keby beztrestnosť bozkov bola nedosiahnuteľná,
keby morské dotyky hladili ťa v zimomriavkovom opojení,
keby dala som ti škrabkavé milovania,
keby zázračné šepoty hriali ti ucho,

Pomarančová

Oblíž viečko od pomarančového jogurtu a nechaj sa presvetľovať krutou žltou. Mama ti povedala, že si máš dávať pozor a nerozprávať sa s cudzími, že ktovie, čo sa môže stať a svet je krutý. Na stanici si kúp poslednú voľnú miestenku a nečakaj, že akurát vedľa teba bude princezná medicína, čo svojou nepolapiteľnou milotou bude hladkať tvoje ego. Radšej nech to bude malé metláča v tričku "Z Dymu Bordel" a nech ťa poučí o tom, čo si stratil.

Trpkomedia

Ráno ostala na dekolte
už len vyhryzená poéma
v. b. r. a.

Skap

Skamenelé srdce, necítim, nedýcham. Bzukot navôkol, vône, jahoda, teplo,všetko je preč, tóny vody, suché lúče. Sivé a ponuré, umrlčie tkanivo,hnilá čeľusť, rozložená myšlienka,čo zachytila sa v plesni a prachu. Ani nezývaj, nemá to význam,nehýb sa, nehyň, len existuj,rúť sa do minulosti, do vlastnej letargie.

Len si to prečítaj

Nezostala ani smegma. Ani chlp, ani špina za nechtami, ani povlak na zuboch, lupina, sopeľ, ušný maz. Nič, ničovaté nič, ani zápach potu, moču, výkalu, ani mihalnica. Zrútilo sa to do bezodnej jamy, do jaskyne v zemi, do plemenišťa beznádeje, chladu, vlhka, plesne.

Kvapky lásky

Rozorvi ma na kusy a ja pre teba budem kvapkať. Oškrab ma, rozrež na pozdĺžne pásy, na kocky, na kašu, osoľ ma, uškvar ma, natri si ma na chlieb a jedz - nech ti pretavím vnútornosti, nech sa do teba rozleje ten horký, trpký tón, nech ti vibrujú žily a arytmia srdca sa bude posmievať spenenému mozgu. Žalúdok ti exploduje, už sa ma nezbavíš, putujem ďalej a vlievam tú číru nenávisť, to hriešne posolstvo, zapečatím ti črevá, obes sa na nich, obes. Katujem všetko bez systému, bez odpočinku, nehynúce utrpenie, chrasty na ďasnách, nechty ti zliezajú, len si krič, dlho už nebudeš, posledný krát rozvibruj svoje hlasivky, kým ti stečú do pľúc, zadus sa ty zmok.

Pre niekoho...

Pohľad ti spáchal samovraždu,kradmé dotyky podlavicových drevených nutkaní,z dymovej nejasnosti zrazu vynoria sa staré/mladé tváre,nepiteľné pivo i pohľady skrz zelený absinth, ktorý bolo potrebné už len upáliť. Zelený, zelený, zelené,alkohol, zapaľovač, oči - všetko tak ďaleko od seba. Boha - bohatstvo, prečo ešte nespíme. Spolu.

Trochu skrz žilu.

Sedím na rozbitej zastávke a ťahá mi na kríže. Delím sa o priestor so zdrapmi bývalých plagátov, črepinami na zemi a farebnou škálou zvratkov, ktorými niekto klopal na bránu nebeskú a či pekelnú. Pomaly sa blíži parohatá MHD, stávam sa súčasťou stlačeného zúfalstva tiel, prosby narážajú na zahmlené okná a len málo z nich sa splní a ani jedna nebude moja. Chodím po temných uliciach a chcem aby ma niekto znásilnil, zavraždil, dorezal mi tvár.