Písmák vzdelaní hlupáci!
literature should be written for ordianary people
tak aký má potom zmysel
quand elle est écrite en langue morte.
haiku experiments no. 1
sneh mi padal do vlasov
kráčajúc prázdnou ulicou
zsinalého veľkomesta
ružová
niekto tu chýba
niečo tu chýba
zrnitá fotografia zletných čias
keď sme si vnecelom úsmeve trhali lístky
večne sa smiali na neónových kolotočoch
a to som ani nespomenul tú haváriu v sedemdesiatych rokoch
vstal si z prachu ciest,
z krvi nahých hipisákov,
rozpadnutých hriešnych miest,
mŕtvych ruží pištoľníkov,
slasť II
„dláždime si tým cestu do pekla, vieš otom, že. “ povedal, vyčítavo si poťahujúc zo svojej cigarety.
„viem, viem,“ zamrmlal pripaľujúc si novú cigaretu. slastne si znej potiahol, vyfúkol obláčik dymu kšedému nebu a znovu si kľakol na kolená abypoložil ďalší dlažobný kameň.
slasť
mám chuť na cigaretu
už je to pár dní,
čo som žiadnu nemal anudím sa
možno by niečomu pomohla,
na hrane
čo človek nespraví pre poéziu a lásku.
už ani neviem, aký to bol pocit
zliezť dole adostať to nadpriemerné (+3s) objatie
zábradlie na moste
modrobiela (kritizujem)
nuda bezobsažných modrobielych stránok
bez „the“ pretože to lepšie znie
nekonečné rozhovory bez slov
arozhovory snimi plné ticha
Moji susedia
Rána nie sú ľahké. Musím vstať, zacvičiť si aby som bol počas dňa aspoň trochu schopný pohybu a mohol som kráčať astáť adokonca aj sedieť bez strachu, že ma sekne, potom sa dovliecť znohy na nohu do ľadovej kuchyne, zapnúť hlučný kávovar, ktorý sa tvári, že vie robiť dobrú kávu, ale vskutočnosti je to nepitná brečka, prečkať ten jeho nechutný, do hlavy sa zabodávajúci zvuk mletia kávy, zasypať vzniknutý kávový humus cukrom azaliať mliekom, proti vlastnej vôli to vypiť, aby som bol cez deň aspoň trochu pri vedomí, potom si umyť zuby, osprchovať sa, obliecť azladiť kravatu skošeľou akošeľu soblekom, učesať sa, nájsť topánky vhodné k farbe obleku, schmatnúť kufrík aodísť zbytu aposnažiť sa nič si nezabudnúť, nepribuchnúť si cíp saka do dverí anezalomiť kľúč vzámke. Ach, rána vôbec nie sú ľahké.
Auž vôbec nie, ak sa mi cez steny prediera do bytu teror, recitovaná pseudopoézia anepočúvateľná hudba.
čienobiela (čas)
koľko máme ešte času.
KOĽKO MÁME EŠTE ČASU.
koľ-ko má-me eš-te času.
koľko, kým sa nám tváre rozsypú na prach auž
vcr
niekedy ostáva len si sadnúť avypnúť farby azvuk aokolitý svet azavrieť sa aotvoriť apohrať sa sjej vlasmi apobozkať ju asmiať sa cez ofinu blonďavých vlasov plnú lásky, ktorá dohára aumiera vbolestiach anude tohto sveta plného leguánov ačiernych mačiek a ľudí, ktorí nič neznamenajú atých čo znamenajú až príliš amikina skapucou ahnev plný nespútanej nenávisti dusenej tak dlho ačierna CENTROFIXKA na tvojich prsiach aperách píšuca omojej hlúposti obklopenej tmou plnou čiernej abielej atvojich zubov vdetskom úsmeve plnom poznania otázok zhrozenia zmojej zloby (nie si ty horšia. ) naplnenej týmto smutným slnečným dňom vbolesti umierajúcich atvoj dych vmojom advojo mikín čierna abiela všetko je protiklad azase sa roztápam, zahmlievam aau to bolí ticho uprostred rána je mocnejšie než boh achlad ma ťa ničí aostáva len sa objať azohriať ana chvíľu splynúť tak aby to ani cirkvi nevadilo aslabé lampy nad našimi stratenými vlasmi hlasmi svietia márne do východu slnka aodrážajú sa na pokojnej hladine mŕtvych dní moja drahá a
fialová (venček)
vivat sláva vence víťazom
nech večne živý som.
videl som najkrajšie tváre
svojej generácie zničené make-upom
čierna (vzduch)
tma za mojimi viečkami
jej tieň na mojej tvári
ajej viečka pred tmou
(neviem. ale vie byť tak
oranžová (mandarínka)
náš súkromný oranžový mesiac
(mesiačik)
na apokalypticky šedej oblohe lavíc,
plný pulzujúcich žíl tepien našich
drahý písmák (a čokoľvek iné)
je to hnus
nič skryté za kopou pompéznosti
aúbohej patetickosti
nadutosť aaristokracia
(už) vianoce
viete ako vyzerá rozžiarený vianočný stromček uprostred cintorína. absurdne.
ale bol tam.
čo tu robí.
tanečná I
dopredu, doľava, dotiahnuť.
uniformne ‘tancujeme’ v
prehriatej sále, ako idioti,
ako ľudia čo nevedia
klamem snáď? II
malý ružový pripináčik
pre mesiac,
(pich)
abol na oblohe
klamem snáď?
strieborné nitky
riek prúdiace cez
NAVŽDY
uzavreté dvere môjho
Heart Skipped A Beat
klišé. srdce mu vypovedalo jeden nepodstatne podstatný úder, keď ju zbadal. niesla sa sálou, na vysokých podpätkoch, vzelených šatách avyzerala, že jej patrí celý svet.
prišla knemu.
počúvam a myslím
vonku prší, fúka, žije
atu, vo vnútri,
leží bukowski na posteli
ačíta mi svoje básne
jedno neisté ráno
nekonečne smutný
dokonale zraniteľný
ako opustená ruža
byť úprimný
chvíľková slabosť
pení to tu, pení
na Apeni-
nskom polostrove
hlavou pevne na zemi, ale nohami v oblakoch
život dolu hlavou je ťažký,
sváhou celého tela
na dlaniach zničených
krátkym životom
já bych rád
vieš,
keď cítiš ten smútok za viečkami,
keď cítiš ako sa derie von a
keď vieš, že sa von dnes nedostane,
Léto
malá žlutá rybka
léto nedělá
a taky ani
hezká černá vlaštovka
kocka a márnosť
B’ L’ F D L D’ L’ (CR2 CD2) R U R’ U R U2 R’ (CD2) R’ F U’ R2 U F’ R (CF2) MU R’ MD R (CD) R’ MD R D ML D2 MR (CD) D’ ML D2 MR (CR2 CD2) MD R’ MU R2 MU R’ (CU) L MD L2 MD L (CD) MU L MD L2 MD L (CU) R’ MU R2 MU R’ (CB) R MR2 U2 MR2 (CL) MR U MR U MR U2 ML U ML U ML U2 F2
postaval som kocku. tú Rubikovu. zase. 50 sekúnd, ako obvykle.
Smútok/Šialenstvo noci štrasburgskej
jebať na celý smutný svet benátskych masiek nepodarene nasadených na tvárach personalít, spod ktorých pretŕčajú gaštanovohnedé vlasy ľudskosti alásky
*******************
Malé jazierka spomienok skryhami roztopeného ľadu nekonečnej zimy, ktorá skončila anechala jar zahrať na jemné struny huslí mladosti aživota. Melódia jari sa vylievala zbrehov, rúcala mosty apodmieľala domy, ničila pevné základy racionality asmútku, ktoré boli vybudované cez zimu aobživovala snehom pochovanú zábavu aspontánnosť. Zobúdzala takých bláznov ako ja. Jemne ich pobozkala na pery aoni vykašliavali zabehnuté jabĺčka neskorej jesene.
my sme chorí
sedeli vkrčme apili pivo. bolo ľadové, chutné alacné. prototyp dokonalosti.
my sme všetci chorí, povedal do ticha.
SS(ss)
Satanista Samuel: „Safírový spev. “
Sebecká Susan: „Semzutýzny spev. “
Sadistický Šimon: „Šialený spev. “
„Šupa,“ spevavo sykla Simona.
čierna mačka
Zamyslene som kráčal večernou ulicou, zo slúchatiek znela nejaká (ako inak) depresívna hudba a absolútne som nevnímal okolie. Zrazu sa mi niečo jemné ahebké obtrelo onohy aja som od prekvapenia uskočil nejaký ten meter vzad. Pozrel som sa pod nohy. Na chodníku stála veľká čierna mačka aposmešným úsmevom sa na mňa pozerala.
Vonku pršalo
Vonku pršalo, ja som sedel na gauči achrúmal cereálie arozmýšľal.
Rozmýšľal nad tým koľko nechutných (a pre niekoho aj pekných) príbehov oláske som už napísal. Auvažoval som čo by sa dialo ďalej. Čo sa deje potom ako autor (ja alebo ktokoľvek iný) odloží pero alebo vypne počítač.
Posledná ruža
Privoňala knádhernej šarlátovej ruži, ktorú som jej priniesol na uzmierenie, smutne zdvihla hlavu apovedala: „Nevonia. Vedela som, že nebude. Je od teba aja ťa už nemilujem. Nemohla mi voňať.
Malý anjel
„Kto si. “ spýtala sa ho azvedavosť jej pritom sršala zočí.
„Anjel,“ odpovedal ausmial sa.
„Ako môžeš byť anjel.
Skryté silnice
Prebral som sa vnejakej priekope, celý mokrý od čerstvej rosy auvedomil som si, že ma vôbec nebolí hlava ako sa mi to obvykle stávalo po mojich nočných výletoch. Bolo chladné letné ráno apo ceste, pri ktorej som ležal jazdili prvé autá. Natiahol som sa za svojou gitarou, narýchlo som ju naladil azabrnkal som pár prvých akordov. Potom som vyliezol na okraj priekopy azadíval som sa na šedú cestu, ktorá v mizla vobrovskom vychádzajúcom slnku ďaleko na východe azačal som hrať aspievať „Knocking On Heavens Door“.
Cesta do pekla
„Dláždiš si tým cestu do pekla,“ povedal vyčítavo apotiahol si zo svojej cigarety.
„Viem,“ povedal nezrozumiteľne lebo vústach mal naraz dve cigarety apoložil ďalší dlažobný kameň.
Smutná
„Smútok. Ach, áno, smútok. “ vykríkla.
„Si smutná.
Znovuzrodenie
Padol som na zem aostal som tam ležať. Len som trochu zmenil polohu. Zneforemného klbka som si ľahol ako na kríž. Nohy spojené ana členkoch prekrížené aruky rozpažené.