Písmák Literatúra ženských autoriek
Dobrý deň,
V poslednej dobe som sa stretla s veľmi zaujímavou štúdiou jedného literárneho kritika, vedca (nebudem tu spomínať meno, v princípe je jeho meno bezpredmetná informácia), ktorý sa už dosť dlhú dobu venuje len literatúre, ktorú píšu ženy avšak vyčleňuje si len tie diela, ktoré sa štýlom, hodnotami a hlavne časom dostali na úroveň literatúry, ktorú písali muži. Zároveň si kladie otázku, v čom sú tie diela iné a prečo je to vôbec tak. V tej štúdii sa rozpísal a doslova rozobral tú tému na súčiastky, na absolútne psychično autorov mužských a ženských. Samozrejme, akurát prišiel na to, že v určitých prípadoch netreba hodnotit autorku diela ako ženu, ale hlavne ako človeka ako osobnosť.
Rozbresk ranného slnka
Čierna duša
Drobnokresba pohľadom
dáva zmysel
letu chrobákov.
Zoznamka
Premenlivosťou času
Ma rozosmiala
Tvoja roztopašnosť
Pri chytaní čiernych snehových vločiek
Prchavosť zážitku pominula
Spomalený záber
s myšlienkou stopovou
zmizol v mrknutí
viečok
Vzduchoprázdno
Pozerá sa rovno. Na tú stenu. Na tú stenu, ktorá bola priamo pred jej zrakom posledný rok. Biela stena s bielymi šmuhami pavučiniek, raziacich si cestu naprieč rohom izby.
Ranný odkaz Oranovi
Spráskáme sa hrozne moc,
Sex bude celú noc,
Neustálym pohybom,
Otriasať sa bude celý dom.
Harakiri k vôli Orana
Oran, pán môj,
Vaše hnedé oči, unášajúc moje srdce,
Si dnes prehliadali moju prdel,
Pohľadom ste ma zmrazili na mieste,
Polnočné rozhovory
Čo máš na mysli.
Krepový zámok z hodvábu,
Tancujúca mašľa vo veternom víre červených šiat,
Brechajúci pes bez citu a štýlu
Riaditeľka
Vždy mala rada staré mestá.
Keď sa prechádzala uličkami, zdobenými štukami budov, stromov ajednosmerkami, zakaždým si všímala ľudí naokolo. Ako keby práve oni dokresľovali celú kompozíciu obrazu starého mesta shistorickými budovami astromami, aké učia kresliť vškôlke malé deti avjeho samotnom strede, ako konflikt doby, by prechádzalo BMW luxusnej triedy snie tradičnou číselnou ešpézetkou. Po chodníku naproti kráča dáma na začiatku stredných rokov, oblečená do šiat, ktoré nie sú zpásovej výroby, ale od voľnomyšlienkárskej krajčírky anávrhárky.
Niečo veľké
Chcem sa stratiť,
ale nemôžem.
Chcem viacej mesta,
vyššie mraveniská,
Chcem ísť domov!
Zamietnutý telefonát,
na útek z dusných reálií mesta,
do slobody štyroch stien detskej izby.
Odišla
Najhoršie je vytrvať, vravela si. Najhoršie je vytrvať. Je to ťažké.
Sedela na posteli avnáručí zvierala gitaru aopäť hrala tu melódiu.
Smola
Mám príliš veľa sĺz,
ktorými chcem plakať,
avšak, stále sa teším,
z nového dňa.
Deň prvý: Horké šťastie
So slnečnými lúčmi sa okrem mňa zobudil aj strach vôbec ísť do tej Bratislavy, pre mňa ešte veľkého mesta. Obavy, že sa stratím, budem okradnutá alebo podvedená, viedli až ku katastrofickým záverom. Avšak pri hladkom docestovaní na školské internáty Mlyny, po ubytovaní aspoznaní sa smojou novou spolubývajúcou, strach hneď opadol. Aaj pocity boli hneď pozitívnejšie.
Deň druhý: Strihať, strihať, strihať!
Ako som sa už včera dozvedela, práca dramaturga alebo producenta pre deti je dôležitá. Ale vSTV je svojím spôsobom aj namáhavá. Dnes som sa trochu dozvedela opráci režiséra, teda režisérky. Vstrižni sme zastihli uja Strihača sjednou dámou vstredných rokoch, s milouvráskavou tvárou, blonďavými vlasmi apokojným pohľadom, režisérkou.
Deň tretí: U športovcov
Oživote sa často hovorí, že „raz ste hore araz dole“; teda niekedy je to veľmi ľahké ainokedy je život strašne ťažký, plný stresu a podobných vecí, ktoré nechce nik zažiť (i keď je to možno adrenalín). Tak aj dramaturgia. Jeden deň ide všetko ľahko, ďalší sa môže niečo skomplikovať, ďalší je to na úmrtie od nervov aďalší ide opäť všetko ako po masle. Takže Dramaturgovia nemajú moc stereotypný život.
Pivonky
„Je láska fakt ten jediný zmysel života. “ hľadím do vetra a pozorujem veci podomnou. Nočné lampy sa kolíšu v rytme pomalého swingu, jeseň už otvára svoju vernisáž a mňa otravujú myšlienky o láske. Ani nie myšlienky, skôr domnienky.
Cirkus
Kde bolo, tam bolo.
v ružovej ruži.
v samotnej podstate.
sedí myšlienka.
Zrod vraha
Sedela nahá pri balkónovom okne. Schúlená pozorovala mesto. Svetlá, pravidelnosť lámp,
trúbenie áut, hviezdy, obrovský krvavý mesiac. Rozmýšľala o tom, ako toto mesto raz
zmizne.
Oduševnene sa pozerám na zmiznuté mesto
„Počet obetí ničivého zemetrasenia vHaiti dosiahuje 212 tisíc apravdepodobne bude ďalej stúpať,“ oznamuje mi jeden zo slovenskýchdobrovoľníkov avenuje sa ďalej svojej práci. Vmiestnosti oddelenej plachtou sedí staršia žena sdvoma malými černoškami. Vedľa nej ďalší obyvatelia. Táborom sa nesie ticho aplač tých, čo prežili.
Vek Múzy
„Miláčik, dnes nie. “
Apráve TOTO hovorím Múze, ktorá ma kope snáď každý večer, keď zaspávam. Po tom ráznom ďalšom odmietnutí to naoko vzdá, otočí sa apozerá do stropu.
Múza: Kedy už TY prestaneš pracovať azačneš si užívať.
Poéma 7 - 12 - 09
Kde si žila, že si mi to nepovedala. (chveje sa vo vnútri)
V loďkách oceána úspechov
Do čarovnej Zeme (a mňa si nechala samého)
Miloval som ťa. (ani si nevieš predstaviť)