Písmák Roni
Mira solila polievku, keď sa z rádia ozvala odrhovačka, ktorú vedeli hrať aj trikrát za hodinu. Otrávene odfrkla, ponorila lyžicu do pariacej sa zmesi, pofúkala a usŕkla si.
"No do pr. " zavrčala a hneď sa zarazila a prikryla si ústa rukou.
Vážení, je mi z vás na vracanie!
Z98% je človek opica (alebo opica človek. ). Zvyšné 2% ale predstavujú tak veľký úsek vývoja, že vďaka nim je človek človekom apan troglodytes, šimpanzom. Často som uvažoval nad tými percentami.
7. Prázdno bolí
„Mami, ale ty to nechápeš. “ kričala som zúfalo. „Dana je dobrá. Ona nie je zlá.
...v koži človeka
Ráno otvorí oči, trikrát odkašle a so stonaním sa posadí. Pružiny pod ním bolestne zastonajú, ale na to nedbá. Drobnými očkami sa rozhliada naokolo škrabkajúc sa po ružovom balóne, často nazývanom brucho. Zazíva, prdne, odgrgne, odveje smrad, postaví sa, poškriabe na zadku, znovu na bruchu a podíde k zrkadlu, kde na neho čaká známa tvár.
6. Ručné istoty
Na druhý deň ráno lialo ako zkrhly. Stála som pri okne ajedla „toto je náš posledný chlieb“ s „už aj maslo došlo“. Nijaký rozumný človek by vtakom počasí nešiel nakupovať, apretože som sa sama za rozumnú považovala, počítala som stým, že nikam nepôjdem. Dana ale povedala, že nakupovaniu sa nevyhnem ani pre dážď.
5. Otázka hanblivosti
„Bála som sa. “
„Prečo. “
„No, lebo si vyzerala a robila hrozné veci. “
„Toho si sa bála.
4. Neistoty
To čo sa dialo som nedokázala vnímať normálne. Ako vo sne sa mi pred očami vynárala Dana, čosi hrozne studené čo sa mi obtáčalo ako had okolo pŕs a jediné čo mi vtedy prebleskovalo mysľou bolo, že Dana je cudzia, a že sa ma nesmie chytať. Raz bolo svetlo a raz tma, raz horúco a raz hrozná zima. Niekedy som zo seba skopávala paplón lebo ma dusil, inokedy ťahala na seba keď mi všetko nahováralo, že nemám všetky odevné súčiastky na mieste.
3. Nechytať!
„Ada, Adinah, je ti zle. “ Dana pustila listy a čupla si ku mne.
„Kde je moja mama. “
„Neviem kde máš mamu,“ natiahla ku mne ruku.
2. Bez mamy
Celý deň ubiehal vo vyjazdených koľajách. Jediným rozdielom oproti včerajšku bol taký divný pocit, ktorý vo mne plával. Bolo to čosi nové, nečakané a nevedela som sa rozhodnúť či príjemné alebo nie. Jedla som to čo vždy, preto som usudzovala, že z jedla to nebude.
1. Poštárka
„Ahoj, volám sa Ada. Som hodinárka, som autista. Mám rada Canis Majoris, modrú, ruky, G10, ozubené kolieska, kreslím huby a rada pozerám z okna,“ predstavila som sa mladej poštárke vo dverách. Rad bol na nej.
Pod prúdom
„Vidíte, tu mi prasklo očko,“ vopchala mi žena pod nos zlatú retiazku.
„Hej, hej, vidím“prd taký akurát,vzala som jej retiazku z rúk. Hoc ako som na údajne prasknuté očko škúlila, očko som videla ale prasklinu nie.
„Viete to opraviť.
Prach radosti, veselosti
„Panebože ja nič nestíham. “
Pravdepodobne všetci poznáte túto vetu. Ja tiež. Často ju počujem, často čítam.
Re: Prosba aspíka z tvojich kruhov
Ahoj, to, čo ti teraz napíšem by som ti raz chcela povedať, ale neviem, či sa toho dočkám.
Chcem ťa poprosiť odve veci. Vpodstate ide ojednu, ale dá sa rozdeliť. Tá prvá, nepíš mi: „Dobre, mám čas.
Myšlienky vraha
Som lovec. Moje svalnaté nohy, pevné a tvarované brucho. žiadna z vás mi neodolá. Ani ty.
Oheň II.
Najprv To cítim v nohách. Vždy prichádza zdola. Nepatrný nepokoj, nepohoda, neskôr spaľujúci oheň nervov. Nervózne myknem nohami raz, druhý raz, až sa to zmení na neprerušované kopanie do stoličky.
...a vydal sa na cestu
Ruchy mesta rozochvievali jeho mäkké telo. Bol sám. Pustý bojovník v zbroji s celým svojím majetkom na chrbte. Zanechal lesné tône, kde bol pánom seba aj svojho života aby prišiel sem.
Len tvoja som
Avir harim tsalul kajajin
Verejach oranim
Nisah beru'ach ha’arbajim
Im kol pa’amonim
Oheň
Hmatať rukami naprázdno, krotiť ohnivé vetry. Zbytočná snaha zviazať ich v jedno, utíšiť. Plamene, kresliace pred očami krvavé ruže vízií a planých predstáv, napĺňajú vnútro túžbou konať.
Len tak sa dívať ako ruky hmatajú naprázdno, vraždia, mučia prázdny vzduch.
Vlaková
Sedela sama. Zamračene hľadela na svoje prsty, vlasy jej padali do tváre, niečo si mrmlala a sem-tam prikývla hlavou na znak súhlasu. Za oknami vlaku sa rútila krajina v podobe zelených a blatnatých šmúh, červených a bielych fliačkov.
Vlak začal spomaľovať a ohlušujúco zatrúbil.
Intelektuál
„Maj sa Paľko,“ cmuk, cmuk na obe líca, „a dávaj si pozor v lese. “ Ustráchane sa pozrela na Pavla Vilnusa mladučká Anička Ľahká, robiaca svojmu menu česť každú nedeľu. „Nič sa neboj,“ odvážne si nastokol klobúk na hlavu ctihodný pán učiteľ. „Veď vieš čo sa hovorí; nie že môjmu miláčkovi niečo ublíži,“ odvetila maznavo.
Koľajnice
Vďaka za tvoj posledný list. Mám sa zvláštne. Bol som jej dať na hrob kvety, uistil som ju, že všetko je ok, som v poriadku. Ani ty sa o mňa nemusíš báť.
Princíp spomienok
Na hrubočiznom zväzku kľúčov mala prevlečenú stuhu a v nej ligotavo trónili desiatky zatváracích špendlíkov. Prestala som ju počúvať, jej ruky vyhnal z popredného miesta v mojej mysli nezbedný lúč slnka, ktorý skákal po tých drôtikoch.
-Prečo ich máš toľko veľa.
-Ja vlastne ani sama neviem.
Úpadok
"Vážené dámy a vážení páni, pozdvihnite váš zrak a hľaďte. Tuto, priamo tuto pred vami stojí korunovaná Hlúposť. Díva sa na vás svojimi zasnenými očami spoza silných mreží klietky Reality. Nie, nemusíte sa báť milé dámy, Hlúposť vám teraz nemôže nijako ublížiť.
Be'lee shem 3
Ráno som sa snažila zakryť nervozitu. Od kedy som vstala, sa tá pani okolo mňa točila, hnevajúc sa, že ju včera večer vykopla Nežnosť. Nepáčilo sa mi, že som zaspala vteplákoch, vktorých chodím cez deň po dome ale bola to moja chyba. Aby učiteľky nevideli moju rozmrzenosť, radšej som sa prezliekla.
Be'lee shem 2
Otvorila som oči- nado mnou bol strop, dve vyplašené tváre ana čele som mala niečo mokré. Žiadalo sa mi skryť si tvár pred ich pohľadmi ale bola som zaseknutá medzi nohami Druhej Učiteľky. Potom som si spomenula aj na dôvod toho, prečo bola najprv tma, apotom strop abolo mi jasné, že uhnúť hlavou nabok by vtakejto situácii nebolo vhodné. Pocit nepohodlia vo mne vzrástol ešte viac keď som prišla na to, že nemám kam uhnúť zrakovými orgánmi.
Be'lee shem 1
Vzala som ceruzu, gumu, malý blok papierov ašla som do obývačky. Boli tam obe. Aj Učiteľka aaj Druhá Učiteľka. Tichučko som vošla dnu.