Písmák Techno mníška
čierny rúž a strieborný kríž vo výstrihu,vstupuje na parket,techno mníška sa klania rytmu
necháš hudbu zaplaviť ti myseľ,v jej pohyboch rozpoznáš modlitbu,oddaná služobnica techno bohu
záblesky laserov maľujú tiene na jej stehnách,potápame sa do vzájomných pohľadov,dnes budem jej spásou.
Cesty vykročia vpred
nonšalantne sa prehneš k páru,sláčiky uronili striebornú slzu,tvoja ruka zahalená kvetmi sa naťahuje, vlní,sen sa usadí ako inovať za ranným sklom,obloha sa ti díva do samého srdca záhrady
azda slová stratili farbu pod neónovým svetlom,bodka stŕpla, zasekla sa ti na jazyku,z očí ako z obrazu vyskočia neónky do noci,a až ťa mráz pohladí na zátylku, precitneš dobiela
ako poznám, že som na konci cesty. absenciou, možnosti vykročenia dopredu,sú cesty, ktoré si podajú ruky bez otázok,vyplavme do tmy.
Keď ohneš nádej cez koleno
Odtlačíš svoju tvár do iných, vo vízii ju zaostríš,spájaš vedomia, kde nadšenie rozlieva farbu,lístok do budúcnosti, tichý tikot zaznieva,v stúpajúcom vrchole sústredenia, miestnosť obrazov dýcha
Identita ambície, hlasivky spojené v rytme,cítime pachuť úspechu, naše ruky lámu čiary,pauza; všetky oči smerujú k tvojmu tretiemu oku,tvár sa rozplýva na obnaženú emuláciu ľudskosti
Ruky a myšlienky pretkané, do signálov splývame,tikot ustal,klesáme do prachu pred brány úsilia.
Show musí pokračovať
vytrvalo pokladáme tehly,ale nie v rade, prekladáme makety zadania, tasky lepíš ako pokemónov zbieraš, náš SCRUM sa rozširuje, nabýva vedomie
preleješ vodu pohárom z oceánu, pozor, táto aktivita bude pozastavená, mlynček na ľudskú trpezlivosť, jednotka definície toho čo dáva zmysel
ťaháme za lano, spolu, do kruhu,niekto sa iba z výšky díva, niekto iba máva, za 5 minút call s project ownerom,pokračujeme v show - Cirkus Humberto.
Už si necítim končeky prstov
Vzduch z hlbin pľúc, ticho poprosím, nech končeky prstov svet znovu pocítia, tisíce ihiel dnes zasiahlo, v lícach mi zanechali len odlesk bolesti, možno si spoločnosť zarezáva trauma, možno neexistuje riešenie vyslobodenia. Do rytmu zaznieva spev piskotu pneumatík, pieseň, šepot svetov neznámych, nahá myšlienka tlčie na pancierové dvere, vytrvalo, ako srdce v hrudi, už nemôžeš prestať. Cit z končatín uniká, akoby nikdy nebol, slza z očí, z úvah vylisovaných, padá, na váhu dávaš gram za gramom otazíky za rohom, klesáš, vrstvu za vrstvou si strúhaš na lane času.
Korporátny kolotoč
V krabici skládam fotku, z Indie vedľa klávesnice, spia len tie, a pýta sa - tvoja vízia, jednooká, opretý kríž, kde sú jeho slabé miesta.
Bez vzdychu rúk sa nepohneš, nehybneš, na ceste "kamarátov" získaš, (nuž) Ostré hrany tisíc obrazov, v nich sa odráža, tombola - moje role a práva, čo sa rozdávajú.
Status, odložený, zaslúži si odpočinok, úlohy — disintegrujú v korporátnej priepasti. Cinkot posledného gólu na stolnom futbale, slovami CEO: "nie je to manželstvo"
Upisovanie dlhov
oranžová sa zahalila do krajarytmom dažďových kvapiekdoklepol som písmenka hárkuústrižku, troch slov
upíjaš piatkové doznievajúce hlasyzaobalíš sa do konvenciespoločne zohneš dlhé ránasmerom na sny sa, ale nevydáme
zlomí sa chvíľa na inejniet čím nahradiť plnosťpier, ktoré objímajú ústa nocipozor, klzká vozovka.
kričí rádio na poštáras ním môj hárok odchádzatiché, kovové dokonaniazamrazia posledného živočícha
Pohladenie večerných tieňov
Môžeme spolu na jantáriKrvaviť si ďasnáZachádzať si za nechtyZa chvosty chytať západy
Z obálky vyťahuješ páskuNa nej slová, moje hrdé paládium
Pretrhneš vetu na dve častiZ polky zamdlie, druhá kričí
Roz-kús-ku-je-me-saÚstami prikryješOblohu noci
Oslepujúce vlákno osudu
zomknuté ruky, kvapka potu vákua,čelo vlhké má, v očiach víťaztvo svitá,v tomto momente, sila v nás iskrí,bubny zmeraveli, obracajú sa srdcia v hrudiagónia ticha, krája kolektívne pozorovanie obzoru,ozýva sa z ampliónu —"sme jedno" prvá strela padne, s oblohou v ohni, obzor krváca, my bdeme v nočných mienkach, nepriateľ kĺže, v päte zlomený, tráva skrytá,v zemi zvoní lámanie kostí pixely na obrazovke postupne černejú, ako pred snom, vedomie zaspáva,ústup nie je voľbou, cesty niet k úniku — chýba nám joystick.
Hranice pocitu
okolie cíti, dýcha vášeň, hormóny sa rozlievajú vzduchom, súcno preťal nezahalený akt
kopce pokryté domami zaobalil sneh, všetko spiace sa vytráca z očí, ostáva iba mráz a pár milencov žiaria
hranice sa stierajú, celkom zašli, dotyky splnu odnáša odliv, lupeň ticha odpadol z ruže, ozýva sa hladný dych.
Počkaj
povedala by si, že ostáva výdych,steblo trávy sa chveje, praská,otázka sa ti skladá na jazyku ako origami,vytrhnutá stránka z návodu od postele,
ticho a vŕzganie krokov na chodbe,zatneš zuby, pokladáš si helmu, bojový výkrik,dotkneš sa zrkadla, "som to ja. ",ostáva mlčať
a ty mlčíš,pauza pokračuje,preťahuje sa, zápasí, nahlas sa chveje,sme hluchí, na púšti fráz
dvere sa rozletia, nová postava naplnila miestnosť,je to sám čas, položí nam obom ruku na hrdlo,posledné slovo padá na zem,"počkaj".
artikulácia
Nabaľuješ zástery, zastretého balvanu
rokmi, krokmi po stonkách
plné náruče šplhania a pľuvancov
do očí z úst
Vyhladenie požičaného
Riadky vymedzujú medzi kávou, zjavenie
signálny prekročenia prahu
končí sa strana
držíš ich plno
predletové
ticho kvitne;
zem stíchla;
už prekračujem svoj príkaz
môže(š) dúfať v to najlepšie