punkersky park / prírodné porušovanie pravidiel
1 ---
- ľudia si automaticky sadajú do kruhov
slová majú vytrhnuté z kontextu -
jeho oheň bez plameňa zahasili do plastového obalu od vody
samota
do mojej izby znova padá neskutočne zvláštne svetlo
ako môže byť pred tmou
žlto.
píšem ďalšiu báseň ktorá nebude publikovaná
Kompozícia
mám hrozne veľa nápadov
nemám silu písať
najväčšia mohutnosť konárov
rozmach neviditeľného vesmírneho svetla z neba
Len ráno
Vibráca hluku je silnejšia ako pôsobenie slnka aj keď nenávidím žalúzie.
Pocit keď sa nabíjačka cez noc odpojila od zástrčky baza mi za oknom umiera.
Ráno je téma hodná gýčového rýmu moje najlepšie básne nikto nečíta. Metafora pre mňa bez povšimnutia bola vyhlásená za úžasnú nikto moje básne nečíta.
Deň 2752020
Prechádzam námestím ktoré zúri pod rúškami, a predsa je tak prázdne. Bolo vždy, to je ale ďalšia vec, ľudia sa odjakživa sťahovali do stredu mesta, tam kde bolo lepšie. A tak to bolo aj s trhom na tomto námestí, nikto nechápal že nič nie je, ani centrum veľkomesta, lepšie ako to čo má človek vo fantázií.
Pozriem sa na strechu zvláštneho bloku predo mnou za štvorprúsovou cestou, áut je stále veľa, za to ľudia akoby ubudli.
Keď jeden
Keď jeden nenávidí
Začne aj druhý
Postavia si pocity
Na predsudkoch
Drahá si mi
Ako drahá je mi pravda
Tak drahá si mi aj ty
Niekedy oslepujúco krásna
Po odhalení z oblaku mystiky
Zbohom
Slová sú len pozliepané písmena
Z toho aké máme predsudky.
Písmena sú zbytočné spolu s tou ich diakritikou
Jedine dotyky zbližujú naozaj za hranicou.
Dni samoty
Zobudiť sa so slnkom
Vedľa seba
Zabudnúť na to všetko
Prekročiť rolu hry že spím
Koľajnice
Prítomnosť je ako nekonečná rovná trať električiek a vlakov
Na železných koľajniciach z ocele a ľudských hodín histórie
Stojím na nich
Posúvam sa
Musím s tebou hovoriť
Našiel od nej päť zmeškaných hovorov.
Päť je zvláštne číslo hovoril si, no nenechal sa uniesť azakázal si rozmýšľať čo to znamená vnumerológii. Niečo od neho chcela, inak by sa neobťažovala volať mu päť krát za hodinu.
Vytočil jej číslo a bubnoval prstami po stole.
Slzy hviezdy a dievčaťa
Žiarivým, betonovým svetom
padala hviezda
Bežným pracovným večerom
blúdila dievčina.
Venuša
Na útese stála Venuša
s Marsom
pozerajúc na nekonečné
more soli pod nimi,
Rieka
Nikdy som nebola dokonalá
len moja viera
viera v nádej lásky.
Robím toľko
Nevážená
Moju lásku si nikto nikdy nevážil
Je vyhodená do vzduchu
A nikto sa nestará ako prudko letí ako nebezpečné obchádza
Nikomu nevadilo keď spadla na zem