Písmák rozhlasová láska na rádio Devín
Darina:
plachta posteľná tvoja
každé ráno sa pošmykuje na podlahu,
nevyviazol si z toho vysokého leta,
Prímestská hviezda
Ten trolejbus, ktorý už viac na východ nepríde,
medzi temno dvoch vábivo mizne za rohom,
počas zatmenia ide do spánku, ide púťou nezreteľne dlhou,
takže nedostatočný sneh bude mu padať k nohám.
Vysoké leto
a púte, tie neboli nové,
a stromy sa zdá, že ostali rovnaké,
a požičané dákym, nevratné mená,
a bezbranné stĺpy,
Bulevardul Dimitrie Cantemir
Nalačno očné buľvy obzor prevráti,
cestári cisárske dlažby oblečú v jarný asfalt,
električka sa vykoľají
vo sne z trate, či možno z novín –
Vôdzka
Nespoznal som ťa v bezvedomí ticha,
tma sa leje z uší a už žiadny lúčik neutečie
z tvojej ruky ospalej.
Nespomeniem si už v izbe na vypínač,
das Kunstobjekt
Kto prstami láskal struny ulíc. slnkom odetá, rutinami uspávaná,opona sa čohosi len zatrepala,naničhodník v zákulisí pokľakol. Vysočinami kamenných hláv,všetky vetry, úprimné nad mieru,– síce škrelo to, a však,„len už neuverím v seba, veru“,MHD sa tiahne korytnačo Hlinskou,mandľa do okien meštianskych domov kuká. Pozrieš nabok – navyše čo povieš.
hl. n.
„metafory sú nedostupné, zavolajte prosím
neskôr“ – vyhýba sa nádražie;
a trápne vriedky stromov sa na tvoje čelo plazia,
ba aj škrabance od mrakodrapov ťa nebavia.