Písmák Zblúdilé duše
V šume vetra počuť stony zblúdilých duší
hľadajú odpoveď, čo každý tuší
potrebujú pomoc, zúfalo volajú
od dverí k dverám bezmocne kráčajú
prstom do piesku
kráčam po chodníku a hľadám slová,
čo vysloviť nechcem.
potkýňam sa, zakopávam.
kam kráčam. neviem.
Ďalší sen
Zhasni už svetlo a zatvor oči. Možno i dnes príde tvoj priateľ nočný.
Priateľ, čo sa ťa nežne dotýka. Priateľ, čo vždy tak tajomne uniká.
Pamätník
Si búrka, čo preháňa sa mi v duši,oceán, čo sa rozlieva po súšia zanechá príjemný vánok s príchuťou soli.
Si hviezda, ktorá rozžiari noc,víla, čo priletí na pomoc,keď prosby zmĺknu v tichu.
Si oheň, čo ľadovec rozpáli,si anjel, čo koniec oddialia zmizne, keď otvorím oči.
Epilóg:
Tichá prosba
Stojím sám na daždi, sám medzi kvapkamipomaly sa topím, strácam, zdá sa michladné kvapky mi stekajú po tvári. neviem sa pohnúť, nemôžem vykročiťnemôžem bojovať, nemôžem útočiťprestávam sa brániť bičovaniu vetra. snažím sa vykríknuť, zavolať o pomocmárny je pokus prekričať tú noctma sa rozlieva všade navôkol. tichý šepot sa vo vetre rozplývaiba piskot vetra sa v stromoch ozývapadla posledná kvapka a prosba stíchla.
Keby som tak mohol...
Vždy, keď zavriem oči, túžim byť vtákom,vznášať sa voľne, vyletieť k oblakomodpútať sa od zeme, od všetkých starostízabudnúť na dávne rany, na všetky bolestiChcel by som vzlietnuť, zamávať krídlamia vzdať sa osudu, čo leží pred nami. Chcel by som odletieť na ostrov ďaleký,taký, kde niet ľudí a zostať tam naveky.
Sen
Vedz, že ti v mysli práve hladím vláskya ty bez otázkykrásne spíš.
Vedz, že skláňam sa nad teboua potichu s odvahouti na pery dávam horúci bozk.
Vedz, že držím si ťa v náručí,aj keď sa v noci zo sna otočíša strážim tvoj spánok.
Vedz, že som pri tebe počas celej noci,no iba kým spíš je v mojej mocibyť tvojim snom.
Ty
Vždy, keď zazvoníšpri mojej bráne,vykuknem z okna a vidím nevídané.
Nádherný úsmev,niet stopy po žiali. Ten nežný pohľad,vo mne všetko rozpáli.
Tie vlasy voňavé,s ktorými vietor hrá sa.
prečo?
Chcela si mať svoj svet
zložený z obrázkov.
Teraz blúdim v tme
na perách s otázkou,
ľadová kráľovná
Dnes sa opäť zjaví, vraví mi predtucha. Vynorí sa predo mnou, srdce mi rozbúcha.
Ten mrazivý pohľad. vyzerá divoko a zároveň vážne.
smútok
Vždy, keď smútok pretne moju dušu,je to ako dotyk chladného rúžu,čo zanechá stopu, ktorá sa ťažko zmýva.
Keď moju myseľ zasiahne,obloha vo mne sa zatiahnea spustí sa hustý dážď.
A keď sa mu snažím vzdorovať,núti ma každý úsmev pochovaťa miesto oázy vidieť púšť.
Keď mám pocit, že opäť vyjde Slnko,že sa na hladine vietor hrá s vlnkou,on ma presvedčí, že je to iba klam.
čierna
čierna. to je tá, čo duše kradnečierna. to je tá, čo dnes svetu vládnečierna. tá zapĺňa ti myseľčierna.