Zápisky z Paríža

Žila som v Paríži...

            ... na pečených gaštanoch a káve, nič iné moja zbláznená duša nechcela. Uložíla som deti do bezpečia  postieľok a odišla  objavovať Paríž tichými nedočkavými krokmi. Na mesto padala tma, ale strach som necitila, pohltená mestom.

            Prvé kroky viedli k mojej zamilovanej Notre - Dame               – Chrámu Matky Božej ... katedrály alchymistov ... dávnom príbytku mudrcov ... teraz nehybne tichom. S posvätnou úctou zapaľujem sviečku a dovnútra šepkám prianie. Posadím sa, odhodiac náhlenie, upustiac zbytočne kamene,  ponáram sa do milosrdného ticha. Svetlo spoza gotických okien kreslí na stĺpoch magické farby. Cez severnú  ružicu ... rose nord, 1260 ... preniká tajomné modrofialové súznenie, kreslí  na pilieroch dávnu minulosť ... psst ...

            ... Seina ... so svetlami výletných lodičiek z ktorých vyhráva hudba, šumenie aut, ktoré sa rozbehnú ako na povel ... sprevádza ma na ceste ku krásavici týčiacej sa nad nočným mestom, krehko žiari. Odvažujem sa do tmy uličiek. Su prázdne a tiché, lákajú ma ako predajná žena, každý dom  dýcha svojim príbehom. Pozerám  na hodinky, blíži sa polnoc. Zrazu je predo mnou, prekvapivo mohutná, žiariaca, kto ju nevidel na vlastné oči, nevie ako vyzerá.

            Cely priestor bzučí ako nabitý elektrinou. Počujem smiech, partia dievčat sa drží za ruky a bláznivo sa točia dokola. Opodiaľ ležia na zemi študenti a dívajú sa do srdca magickej krásky. Pomaly ... pomaly ... akoby som sa bála prerušiť toto čaro, vstupujem do jej svetla. Okolo mňa sa mihli pouličný predavači suvenírov a za nimi policajti, nikto si ich nevšíma. Eiffelovka žiari do tmy tisíckami svetiel ...

           Svieži vietor ku mne prináša vôňu kávy. Obzerám sa, káva je moja slabosť a pod Eiffelovkou moj sen :-) ... Kaviareň Jelesa  Verna, usmejem sa, áno, tá je tu správne. Sadám si na jeden              z betónových pilierov, na moje prekvapenie je teplý. Pomaly popíjam kávu a neviem sa nabažiť chaotického obrazu nočnej Eiffelovky. Zmes cudzích rečí ... teplo ... smiech. Má zvláštnu silu ... aaa zákon entrópie...čim väčší chaos, tým viac energie, nádherné, smejem sa. Nachvíľu spozorniem a poobzeram sa, či ma niekto nesleduje, nikto, duch slobody sa vznáša vo vzduchu ...

         „Si pekná“... hovorím už nahlas a na prípitok zdvíham kávu.

          Nechce sa mi odísť...

            ... prekvapivo čulé metro ma odnáša ďalej. Niaky muž prosí o peniaze:“...aspoň stravne lístky...“ hovorí dôstojne, môj sused sa    k nemu otáča a dáva mu pár drobných, pozorne sa mu prizriem, typický Parížan, dlhý kabát, šál, okuliare, ... inteligentný romantik ... sestra mala pravdu, Parížania sú pekný :-)

            Mont Martre ... plné remeselných stánkov, kaviarničiek          z ktorých zaznieva hudba a pouličných maliarov. Jeden sa ma pokúša maľovať: ... „non, esquisz-mou“ smejem sa ... nedá si povedať.

            Svitá a biely Sacre Coeur je nedostupnejší ako obyčajne. Skúmavo si prezerám mesto ponorené do špinavého oparu                          

                         ...“prezraď mi svoje tajomstvo“...

          Dole sa rozozvučal kolotoč podfarbený zvukom náhliacich sa aut...

            ...bonjour medemoiselle de Paris...