Sršeň

Och, bol nepríjemný, brr...

Bol neskorý večerný júl. Svetlo pouličných lámp padalo na betón. Zašepkal si :,,Ticho sa schúl." Na gitare vybrnkával si posledný tón. Do okna vletel nám ako tornádo obrovský sršeň, dvakrát jedna osa. Zo strachu, sťa divokých koní stádo, utekala som ako dieťa bosá. Schmatla som RAID, zabijá k hmyzu. Zatriasla ním a stlačila... Smial si sa, veď oni nehryzú, táto idea sa Ti páčila. Bzučal, ako sa len v kŕčoch smrti dá. Plazil sa po stene a žihadlom vydieral. Sledovala som, ako na zem padá. Sledovala som, ako v bolesti umieral. A ja som mu ,,nepomohla" topánkou, keď skrúcal sa v tanci poslednom. Nevzala som ani knihu so stránkou, keď otŕčal kopýtka hore dnom. Neospravedlňuje ma veľká obava. Neospravedlňuje ma obrovský strach. som asi najbezcitnejšia ohava, ktorá Popoluške rozsypala hrach.

---