kytička

Je to, že ma vidíš, známka toho, že som?

Je to, že myslíš, že môžeš objať, ten pocit, že cítiš?

Je to vôbec možné?

Je krása krásou, pretože ťa oslepila

a niečomu tak mocnému, by bolo predsa len čudné

dívať sa priamo do očí...

Nie som len spomienka, ranná mlha,

čo sa vytratí s nastávajúcim dňom,

nie, som niečo iné,

niekto by povedal viac...

Nie som len poobedie,

ktoré príjemne zabiješ a ako novopečený vrah

sa rozbehneš dolu brehom k večeru,

nie, som niečo iné,

niekto by povedal viac...

Nie som ten večer, tá tmavá noc,

čo tak potrebuješ k svojmu sneniu,

nekonečný príbeh,

v polovici rozstrihnutý film,

ktorý sa vracia zas,

nie, som viac!

Nie som tá bolesť ani láska, čo ti dáva silu,

som o mnoho viac.

Som malý kvietok,

tulák, čo skláňa hlavu k večeru, tam kde ho prichýlia

tá malá kytička,

okolo ktorej prejdeš na svojich útekoch,

ticho ťa pozdraví

a potom už len z povzdiali,

máva ti...