len Ty sa rozhodneš...

Len Ty sa rozhodneš, kto je na rade.
               
Bola práve jeseň a príroda sa usmievala podľa toho istého vzorca, ktorý nikto pred ňou nevymyslel, vymyslela si ho sama a pokračovala v ňom už celé veky.Práve dnes sa ma zmocnila vrelá túžba čosi sa dozvedieť, čosi vykonať a i keď som bol na to sám, nebál som sa. Ľudia sa akosi boja seba samých a oddávajú svoje životy do rúk ostatným, než aby sa sami so sebou popasovali a povedali životu -"Dám Ti facku, za to, že ma nenechávaš žiť!", i tak sa dá komunikovať so svojím životom, alebo naopak. Vyprosiť si od neho pohladenie po duši a tváriť sa, že všetko je presne tak ako má byť a nič, ani za celý svet už nechceme meniť. Potom sa vezieme životom ako na sánkach, ktoré nemajú brzdy a zastaviť ich môže jedine práve najbližšie stojaci strom.             Bola noc a vybral som sa priamo z postele von do krajiny zaliatej mesačnou sonátou, kde len hviezdy mali predplatené vstupenky. Pripadal som si ako čierny pasažier, ktorý má síce neoprávnený vstup, ale akosi do tohto sveta tmy a hviezd patrí, a nevymaňuje sa z neho. - "Najnešťastnejší sú tí ľudia, ktorí milujú hviezdy a tmu"- tieto slová som počul dnes v jednej básni v akomsi televíznom programe a vtedy som pochopil i dôvod mojej skepsy voči konaniu, voči žitiu a takú vážnosť pre umieranie. Krajina horela od rastúcej tmy a ja som sa bál, čo i len dýchať, aby som nepoškvrnil temto panenský čas svojím náznakom žitia. Prišiel som k rieke, ktorú som cez deň vídaval mnohokrát a rád som  sedával pri jej brehoch a oddával sa  posvätným šumom. Jej vráskavá vodnatá tvár mi pripomínala dnešný svet. I ten pláva, hoci k tomu má iný dôvod ako rieka. Rieka speje do krásy. Do sútoku a splynutia s inou. Speje do lásky. Lásku dáva i i ju prijíma od ľudí, od živočíchov, ktorí v nej žijú. Speje. Rastie. Naopak, svet tiež rasie, ale sa iba zmenšuje. Zmenšujú ho sami ľudia, svojimi technickými vymoženosťami, rýchlymi životmi a takto sa ochudobňujú o cnosť jednu z najvážnejších. Rásť. Od rieky sa dá veľa naučiť. Ja som to vedel už ako malý chlapec, keď som si v nej máčaval nohy a s údivom hľadel na množstvá milých nezbedných rybičiek, ktoré mi vraveli. "Buď ako my. Divý a rastúci. Len vtedy budeš naozaj šťastný a milovaný. Keď v sebe spoznáš rast. A dovolíš aby v Tebe rástli i iní.".                               Sedel som v mokrej tráve a i napriek tomu, že už bola neskorá jeseň necítil som chlad, necítil som nič, ani seba. Akási potreba ma nútila nič necítiť, len rieku. Mnoho ľudí neverí, že všetka príroda je živá. Neverí na reč tráv, liečivých rastliniek i obyčajných burín, neverí v to, že vietor je omnoho silnejší, než sú oni sami a že on nie je nikdy sám. Ak je človek v prírode, nikdy nie je sám! Príroda je bludiskom duší, vraví sa tam mnohými jazykmi, ale každý má pritom rovnaký pôvod a význam. Zrazu som nepociťoval moju samotu. Samota ničí. Práve preto som bol pri rieke tak často. Tu som vnímal seba inak ako inde. Mohol som sa vyrozprávať a pritom som vždy vedel, že ma rieka, vtáky, listy na stromoch, počúvajú. Vítali ma a vraveli mnoho dávnych príbehov. Raz mi stará vŕba povedala, že som jej synom. Veľmi ma to potešilo, i keď som k nej necítil lásku dieťata k matke, bol som v nej rozptýlený a objal som ju vôkol jej konárikov. Pritom som dával pozor, aby som nezlomil ani jeden maličký prstík na jej starých rukách, ktoré ku mne tak s láskou naťahovala. -" V živote, čo stojím pri tejto rieke som spoznala iba dvoch ľudí. Teba a Teba. Preto Ťa tak milujem a chcem Ti pomôcť, pretože Tvoje trápenie ma stojí mnoho síl." Presne som reči vŕby porozumel a začala mi rozprávať môj osud. Moje vyznanie. Môj epitaf.
"Si taký opustený, pretože nás miluješ. Ak by si nás nemiloval, naše listy, stromy, mňa, túto mocnú rieku, bol by si aktívny pri svojej rase. U Teba by ale bola prázdnota, pretože Ty nie si predurčený byť priradený k ľudom. Ty si vŕba do ktorej sa ľudia tak radi zahovoria, ale málokedy jej polejú korene, či vyčistia kmeň od prívalov vody. Málokedy. Preto si nami milovaný a u ľudí iba prebývaš. Nežiješ s nimi. Tvoja samota sa odráža na hladine tejto rieky. Je pojítkom medzi Tebou a našimi dušami.Samota je kľúč a Ty ním narábaš podľa svojho uváženia. Ale samota je i smrť. Preto sa ľudia tak radi zhlukujú do skupiniek, pretože tam smrť nevládne, tam nesiaha. Tam je život. Je to ako zviera na púšti. Ak je ranené, levy ho už vopred pokladajú za svoju korisť a počkajú si na neho. Onedlho ho zabijú. To je smrť. Ale ak je i ranené, no je v stáde, to ho ochráni, hoci je ono slabé. To je život. Ty, nie si ranený, ale si sám na púšti a miluješ vietor.Miluješ všetko i seba. Len čakáš na levov. Nie preto, aby si sa im vydal napospas, ale aby si ich Ty zabil. Zlé sa má odplácať zlým, v prírode je to vždy tak. I u ľudí. Len u Teba to nikdy nebolo. Nikdy si nedokázal zabiť levov, hoci by i sami chceli, aby boli zabití. Nikdy sa Ti to nepodarilo. Človek miluje prírodu iba z povinnosti. Má nás plné ústa, ale je to iba posmech. Prechádza nami, medzi stromami, trávou, bylinami a hľadí. Ale nevidí. Nič necíti. Ak sa mu aj niečo vyjasní, tak len obrysy. Slnko, voda, dážď, všetko- hmatateľné, alebo vidiace. To, čo nevidí je pre neho mŕtve, to ani nepočuje. A pritom o sebe netvrdí, že je slepý, alebo hluchý. ALE JE! Ty nie si! Och , syn môj, Ty nie si, ale i preto musíš žiť v samote, v zúfaní v kolobehu živej smrti a mŕtveho života. Preto si taký aký si a vždy to tak budeš cítiť. To je báj Tvojho života. Žiješ vo vyľudnenej krajine, plnej tieňov. Plnej  klamných duchov, ktorí sa podobajú na smrť, ktorí túžia po tom aby videli, ale sú slepí. Sú beznádejne ľudskí!!! Ty nie si človek, nepatríš k nim.Nie si ľudský. Si SVOJ! Chcela som Ti to povedať pred rokmi, ale teraz v tento jesenný čas v túto mesačnú noc, keď všetci sú zakrútení do snov, teraz nastal čas. Nevidíš, že všetky ciele, všetky lásky a hodnoty, ktoré máš hlboko v sebe, sú Ti nanič? Že nemôžeš použiť ani slabiku z Tvojho dobra a duchovna, ktoré v Tebe rástlo od počiatku, pre ani jedinú pozitívnu myšlienku? Že nesplodíš slovo, ktorým by si pochválil Tvoju existenciu a bytie a napokon i všetko Vaše nemé ľudské pokolenie?"
Do rieky padal dážď. Kyslý a slaný. To plakali hviezdy, vŕba, byliny a vtáky, všetko bolo pri slovách starej vŕby pri mne a nado mnou a plakalo. A volalo ma. Volali ma medzi seba , do nekonečna. Do lona prapodstaty-do Lásky. Ani neviem ako som zomrel. Bolo to nemé. Teraz som u seba a v iných. Len my sa musíme rozhodnúť, kedy sme na rade. Na rade, nie na smrť, ale na život. Na boj. Veď smrť je až po boji. Smrť pred bojom je zbabelosť. Plytvanie umením zomierania. Smrť v boji je niečo prirodzené. Je to kolobeh. Mnoho ľudí zomiera v boji. Smrť po boji je dokonalosť. Prelúdium a panenskosť ducha. Rast.