Tenkrát poprvé...

Prišiel deň pohrebu. Vcelku som sa naň tešil. Ešte nikdy predtým som na pohrebe nebol a dosť ma to zaujímalo. Samozrejme som na sebe nedal nič znať. Moja drahá by to sotva pochopila. Babku mala naozaj rada.

No a tak sme sa pobrali na obrad. Bol to celkom pekný pohreb. Bola tam mŕtvola, farár, truhla, dychovka a pár naoko a pár úprimne smútiacich ľudí v čiernych šatoch. Prvý krát som vtedy videl mŕtvolu. Bola to akási staršia žena s bledou tvárou. Vyzerala trochu ako živá, akurát ležala v truhle a nehýbala sa. Trochu mi pripomínala moju chemikárku. Starú alkoholičku Petrovičovú.

Drahá stála vedľa mňa. Ledva sa držala na nohách. Oči červené. Slzy. Jej otec sa tiež ledva držal na nohách. Tvár mal červenú. Z úst mu páchla slivovica. Až ma striaslo, keď som to ucítil. Dav anonymných ľudí, zväčša starších, zvedavcov a priateľov zosnulej. Ľudí ktorých už sotva niekedy uvidím.

Bola zima. Snežilo. Bledé vločky dopadali na rakvu. Prešiel mnou akýsi zvláštny pocit. Únava. Smútok. Znechutenie. Nevedel som to definovať. Ani som sa o to nepokúšal. Pokojne som sa tým nechal unášať.

Zrazu som začul nejaký špľachot. Obzrel som sa a zbadal otca drahej ako čupí. Pod ním sa skvela čerstvá šabľa. Farár stíchol. Ľudia si čosi pošepkávali. Okolím sa rozhostil , pach slivovice a žalúdočných štiav. Prepáčte nie je mi dobre. Povedal foter a vstal. Farár ostal ešte chvíľu v nemom úžase, ale vzápätí ako správny profesionál pokračoval vo svojej reči o pánu, stáde a o ovečkách. Moju ateistickú dušičku to dosť pobavilo.

Po pohrebe bol kar. Išiel som tam s celou svojou novou rodinou. Mama drahej mlčala. Na manžela sa ani nepozrela. Bolo jasné, že starý si pár mesiacov nezašuká. Drahá ešte stále plakala. Ale len trošku. Rozumel som jej už každé tretie slovo. Bolo to v norme.

Na kare bola dobrá atmosféra. Občas som začul aj tlmený smiech. Drahej dedko sedel v kúte a mlčal. Oči mal červené. Ale neplakal. Otec zase chytil druhý dych. Popíjal svoju slivovicu. Ľudia sa od neho dištancovali.

Asi po pol hodine prišla za mnou prišla moja drahá, ktorá sa dovtedy venovala výhradne rodine a otázkam typu, kto je ten debil po tvojom boku. To je môj drahý odvetila zakaždým a trošku nasilu sa usmiala. Nejdeme odtiaľto? Spýtala sa. Čo? Zarazil som sa. Pome veď čo budeme? Radšej som neprotestoval. Náhodu by si to rozmyslela a to by som už nerozdýchal. Pohreb a mŕtvolu som nakoniec videl. Nič mi teda nebránilo.

Vstal som od stola a chytil ju za ruku. Mami, mne je strašne zle. Zahrala výraz utrpiteľky. Ideme domov. Dobre, odbila ju matka poloautomaticky, ešte stále nasraná na manžela.

Tak sme odišli do ich bytu. Konečne sme boli sami.

Výborne som si vtedy zasúložil. Už bolo na čase. Tri dni bez sexu. To už som dlho nezažil. Už som aj rozmýšľal o starej dobrej, ručnej, metóde. Našťastie to dopadlo takto.

Po dobrom sexe som začal uvažovať aj o iných veciach. Čakali ma skúšky. Dve existenčné. Bol čas vrátiť sa do Bratislavy. Pobozkal som drahú a ešte polonahý som sa začal baliť na zajtrajšiu cestu.