Sen o sne

Slnko pozlátilo kraj svojím pohľadom a zalialo ho do zlatisto opojného oparu z práve rozkvitajúcich orgovánov, rastúcej materinej dúšky a striebristého povlaku nastávajúcej krásy...Už tisíc krát som si vybehol na túto lúku, ktorá sa na severe krásne zužuje a končí na úpätí vrchu, kde sa čnie hradisko z ani neviem akej doby, ale veľmi dobre sa mi tam vždy oddychuje...Stúpam tam i v mojich snoch...

Mám syna!!! Krásneho ako puky z jara, plného ako naliate plody od Slnka...Má malinké rúčky a všetko vôkol seba ho zaujíma...Milujem malé deti, pretože vždy majú veľa otázok a vždy sa pýtajú takým usmievavým a plačlivým štýlom...Och ako je krásne pre niekoho žiť, niekoho poznať a vídať ho, že sa rozvíja, že pri obale ranných vstávaní je krásne strapatý, rozospatý, ale o to viac ho milujeme...

Viem, že snívam...Viem, že sa mi tento sen ani nikdy nesplní...Ale snívam a to je ešte dôkaz o mojom žití? Áno, žijem...Ešte mám teda šancu, ešte mám možnosť pobozkať bucľaté rúčky môjho syna a obliať ho vlahou z mojich očí...A on by mi ukázal na lienočku, ktorá by mu vyliezla až na jeho konček pršteka a vyfúkol by ju do vzduchu za sprievodu jeho zázračného smiechu...Takto sa vedia smiať len deti...Natrhal by mi kvietky, a povedal -"Aha oci čo mám! Som kvetinkový kráľ.." v tej chvíli to uzriem, otočím sa a sadneme si spolu do trávy...-"Synáčik môj, kvietočky teraz trpia, že si ich odtrhol, vieš že teraz sa ich mama za nimi pýta?"

 /videl by som synčekov posmutnelý výraz a srdcervúco by som si ho privinul k sebe..cítim ako mu bije srdiečko.../

"Ich mama bude plakať, tak ako by som plakal ja keby mi Ťa niekto odtrhol..."Maličký zrazu vstal a položil kvietky na zem, snažil sa ich zapichnúť do zeme, no nedarilo sa mu to...Dojímavo som ho pozoroval. Potom sa otočil, dupotom pribehol ku mne a chytil ma za nohy...Jeho maličké ústočká čosi tvarovali, akési slová, tak som sa k nemu sklonil a on ma objal jeho maličkými ručičkami a povedal

-"Oci, my dvaja sme kvetinkoví králi a toto je naše kráľovstvo..."...Ešte dlho som bozkával a objímal synčeka a pomaly a slabúčko som mu šeptal .-"Ty si moje kráľovstvo..."

Nech je požehnaný ten, kto vymyslel deti!