Slovenská klasika

            Ak sa vrátim z vysokej školy na základnú, okrem dobrých kamarátov a každoročných výletov na Krásnu Hôrku, mi príde na um aj povinné čítanie. Vďaka nemu som sa dostala ku knihám, ktoré by možno „ušli“ môjmu záujmu.  Taká Anna Karenina, Vojna a mier, Višňový sad, Červené víno, Tri gaštanové kone, Rimanka,  Máj, Detvan, Marína, Hájnikova žena.... a je tu málo miesta na vymenovanie diel, ktoré boli a sú krásne. Dnešným slangom: dajú sa čítať. Je v nich duša, je v nich posolstvo, je v nich ponaučenie, zábava.  Veď čo už sa dnes vyrovná napríklad takému Zvonodrozdovu s jeho milými smiešnymi obyvateľmi?

            Štrngotanie kľúčmi na námestiach prinieslo „demokraciu“. Píšem v úvodzovkách, pretože predstava demokracie je u každého z nás iná.  Ťažko si päťdesiatnik povie, že vďaka demokracii si nevie nájsť prácu, lebo je čochvíľa dôchodca. Ale tí mladší – hovorím o násťročných - už „vedia“, že demokracia zbúrala dlhé roky platné konvencie. Radím tam aj slušnosť, čestnosť, pravdovravnosť, úctu. Úctu nielen k ľuďom okolo seba, ale aj úctu ku knihám, k literatúre.

            Jeden príklad:  povinné čítanie sa zmenilo na mimočítankové čítanie, na druhom stupni ZŠ je síce návrat k tzv. povinnému čítaniu, ale žiaci si môžu vybrať z viacerých diel.  Nemajú príkazom dané, čo majú čítať, hlavné je, že niečo za určitý čas prečítajú.

            Mám učiteľky kamarátky, ktoré ma zásobujú príbehmi a neuveriteľnými príhodami zo školských lavíc. Slovenčinárka mi rozprávala, že dáva ôsmakom čítať knihy vždy jednu na mesiac. Preto, lebo ich slovná zásoba je úbohá. Na zemepise odpovedajú pred mapou: „no viete, pani učiteľka, tá rieka,  no veď viete ktorá, tečie tuto a tam a potom do mora, no viete kde...“ A šibrinkujú ukazovátkom pred mapou, niekedy sa trafia na to miesto, o ktorom hovoria. 

Posledne jej zaklopal jeden ôsmak na dvere kabinetu: „Pani učiteľka, prišiel som za vami, lebo chcem mať výnimku“.

„Akú výnimku?“, opýtala sa.

„Výnimku z povinného čítania. Ja nechcem čítať“.

Zmohla sa len na odpoveď, že žiadna výnimka sa neudeľuje, každý musí prečítať knihu, najlepšie zo slovenskej klasiky.  Čo myslíte, hovorí ôsmakom niečo slovné spojenie „slovenská klasika“?  Na rodičovskom združení bola táto príhoda predkladaná rodičom ako ich zlý spôsob výchovy.  Čo si to tie deti dnes dovoľujú? Dotyčný žiak doma, na otázku: „Ako si také niečo mohol urobiť? Ako ti to vôbec napadlo? Kde si to videl? Veď ani v amerických filmoch sa také niečo nedeje!“, odpovedal stroho: „ No a? Veď niekto musí začať!“

            Priekopník  boja proti  povinnému čítaniu??? Knihu prečítal. Vybral si Draculu od Brama Stokera. Jeho hodnotenie: „Čakal som, že to bude lepšie.“ Úlohu splnil. Jednu knihu prečítal. Tú, ktorú si vybral. Že to nebola slovenská klasika? Veď je demokracia. Využil ju. Prečítal predsa knihu. To mal za úlohu.

            Dá sa toto hodnotiť ako svojhlavosť, skrytá irónia, zneužitie slobodného rozhodovania, zosmiešnenie všeobecne platných nových „demokratických“ spôsobov výučby, alebo je to prejav osobnosti, prejav vlastnej vôle, vlastného ja?

 K tomuto sa  mi hodí prvý zákon debaty: Nikdy sa nehádaj s bláznom, rozdiel nemusí byť zreteľný.

Ale aj Trumanov zákon: Ak ich nedokážete presvedčiť, popleťte ich.

A tieto myšlienky, aforizmy poznajú deti lepšie ako dospelí. Vedia ich realizovať, neboja sa, že budú smiešni alebo potrestaní. Vedia žiť aj v dnešnom svete. Dospeli skôr ako dostali svoju prvú občianku, skôr ako ich rodičia.