Minúta ticha

Svetlá pohasínajú...Rušili ma. Pichali mi tekuté injekcie do môjho mozgu. Bolí to, škriabe, a nemôže prestať...Musím vydržať, veď už len pár západov Slnka...Vždy ak sa viac nadýchnem, viac odchádzam...Vždy ak pohnem rukou, menej žijem...srdce zvoní a poplašne chrlí život von. Kamenné obelisky predo mnou sú zasnežené mojimi zmrazenými výdychmi...Stúpam?
 Neviem... Ale zase je tu motýľ... Má krásne krídla. A hryzie. Vždy do krku ako upír... Neviem, kto ho to naučil...Zaspávam s ním v náručí...S vedomím, že sa už neprebudím..Modlím sa za to. Za koniec... Za svetlo na konci tunela...Za odsnežené obelisky. Snáď niekto z nich raz odokryje zablúdený sneh uprostred leta, na mojom mene...
Pristúpila ma celého. Metastázy sa šíria vraj rýchlo...Podľa lekárov to nie je najhoršie. Ešte sa to vraj dá prežiť...Ale kto dnes verí lekárom? Nikdy nehovoria pravdu! Predsa ja najlepšie viem ako mi je. Oni sa nevedia vcítiť do mňa, len ja. Ja to dokážem... A že umieram je jasné... Mám sa tešiť? Smútiť? Ale aspoň mám istotu.
Je potrebné mať aspoň jednu istotu...
Sľubujem, že dnešnú noc sa pokúsim viac zomrieť ako včera. Sľubujem, že už nebudem môcť blúzniť, ani trhať si šaty a vlasy... Sľubujem, že už nedokážem nič iné, než sa opustiť.....
                  

Nie! Nemôžeš priateľ, je to dilema. Jeden je biely a druhý sa červenkasto dotýka Tvojho opuchnutého líca vpravo...Vidíš? Na pravej časti tváre máš jeho bozky... Tvoje vlastné... Sám si si ich urobil...Vykĺzol si zo seba a hľadel na polovicu Tvojej tváre... Patrila Ti, teraz je Jeho...toho druhého...Ale ani jeden z nás neodkryje sneh z obeliskov...

Och, bolí to. Môžem začať kričať? Bude ma niekto počuť? Ak ma nikto nepočúva nekričím, nič nerobím vtedy ak tu nikto nie je....Musím to dosiahnuť. Cesta za koncom.
Nemal mi to povedať. Vraj rakovina... Smiešne meno, však? Odvodené od slova rak? Lenže rak chodí spiatky a rakovina napreduje  stále vpred a rýchlejšie...Každý deň vidím jej páchnúce oči...a každým dňom ich je viac...Rakovinových rakoviniek....A ten motýľ? Stále ma hryzie... Ale už len do polovičky jeho tváre. Do tej mojej nie. Už nemá kam...
                         

Kašlať na neho! Čo ho stále spomínaš? Preber sa človek! Odľahči sebe i Tvojej posteli a pokús sa vstať! A hovorím, kašli na motýľov! Sú falošní...Motýle rýchlo umierajú... Sú majstri smrti... Ale Ty nie... Máš pred sebou ešte veľa živých motýľov na živom svete!!! Koľkokrát Ti to mám vravieť? Vzchop sa!!! Mnohí to dokázali, dokážeš aj Ty!

Všade sa usadila...Je tu...Pssst. Počuješ? Rozložila sa a utáborila ako v lese. Rakovina... Aj s metastázami, či ako sa tomu hovorí....Krásne spieva. Najmä v noci. Predsmrtné soprány... Pred svetlom a ožiarením na konci tunelov...Nemali mi to povedať, že som takto chorý. Vraj sa to nehovorí...Ale ja som nechcel, aby mi klamali a oni neklamali. Ten doktor je môj kat. Dal rozsudok do pohára a ponúkol ma piť...Kto pije rakovinu, je vždy viac smädnejší po daľších dúškoch... Každý obsahuje viac metastáz. Dáš si?
                       

Daj s tým pokoj! Radšej si spomeň  na Kamilu, na maličké ako si chcel niečo dokázať, niečo dať, zanechať...teraz sa vzdávaš? Si horší ako tá Tvoja rakovina! Ona aspoň niečo robí...Nehodíš sa, aby si ležal vedľa Tvojej ženy a dieťaťa v hrobe! Nehodíš... Pamätáš sa ako ona bojovala? Nie nezachránila ho, ale bojovala! A Ty čo? Skučíš ako ranený potkan v pasci a čakáš pichnutie noža! Ale už Ťa nebudem viac prosiť...Hnusíš sa mi!

Vždy keď odíde motýľ, nastúpia mi spomienky. Rozvinú sa do bielej plachty a ja na nich zaspím. Hudiem si pieseň. Nemyslím. Čerpám z nich poznanie. Skúšam si aj pískať. Ale pery mám suché... Pijem stále viac rakoviny... Ale nemyslím na to. Na nič. Iba na ne. Spomienky... Kamilka moja, snáď si si zaslúžila lepšieho muža ako som Ti bol ja. Bola si nádherná. Nikdy nazabudnem na  naše prvé bozky. Podobali sa kvetom... Bola si vtedy celá zakvitnutá a nikto nemôže za to, že sa maličký narodil mŕtvy... dala si vinu na neho... Boha. Nepovedala si mi jeho meno.. Akože sa volal ten Boh? Ale Boh nemôže za smrť... Môže len za život. Za smrť je zodpovedný niekto iný. Neviem kto, ale ten motýľ mi to hovorí... Stále a viac ho cítim ... Na jeho krídlach je zakaždým viac písmen a viac metastáz... 
                           

Len sa neľutuj... Vieš za za to nikto nemohol. Príroda zlyhala prvý krát v histórii....Viem, že na to myslíš....
      

Ale veľmi na Vás myslím, oboch... Nikdy sme nezabudli na seba. Aj v najťažších chvíľach sme ostali reťazou života pospájení na tisíc pút. Zotrvali sme a zostarli sme, ale nie naše spomienky... Viem, myslíš na mňa. Ako to viem? Cítim to... Potrebujem to cítiť, že to tak je... Zomrela si tak mladá.. Nemal som ani peniaze na Tvoj pohreb. Ešte nespadla hlina na hrobe maličkého, už kopali pre Teba... Povedz, kto by toto dokázal prežiť?...Ale som hrdý... Počuješ? Som hrdý, že sme stále spolu... Teraz si tam hore a voláš ma...Tak poď, čakám... Srdce máš otvorené ako Tvoje ruky... A pri nohách je on... Náš maličký, Ty ho kojíš a ja plačem s Vami....Och... aspoň, že slzy mám zdravé...

Zase je ráno a Slnko vystupňovalo deň až k Mesiacu. Dnes nik nechodí. Je nedeľa. Len doktor tu je a nikto viac... Som tu sám...V mojej mysli je mrak. Nadúva sa, smeje sa mi a potom vyplazí jazyk... Táááákkk. Je roztrhaný a krikľavý, ešte horší ako motýľ, ten má aspoň pekné krídla..
Koľko ľudí bojuje so životom...Niekto sa učí zase chodiť, keď mu amputujú nohu, niekto sa učí vidieť iba jedným oko, iný ani jedným... Niekto komunikuje gestami, iný len zvukmi... Niekto je hluchý a daľší je slepý. Ale jedno majú všetci spoločné... Žijú!!!! Kým ja ležím na posteli, snívam o motýlích krídlach a vyplazenom mraku...
                           

Konečne! Konečne Ti to dochádza, tak sa prebuď! Vyhni sa smrti a bojuj!!!!!

Och, tak veľmi potrebujem umierať každý deň viac a rýchlejšie.....
                           

Si blázon....Idem do kúta, a nechcem Ťa už ani vidieť. Vieš čo? Skonči to ak chceš, dobre? Dnes tá malá urobila prvý krok sama bez barlí...Odrezali jej nohu a dali umelú a naučila sa chodiť...usmiala sa na Teba. Vidíš tú muchu na perine? Bez krídla... Ale snaží sa! Chodí si stále dookola na Tvojej posteli, ale ide, stále ide. Nepovie, že nemá krídlo tak už musí umrieť. Nie! Ide, rovnako ako aj to malé dievčatko s prvým krokom bez barlí! Onedlho bude silná a naučí sa behať! Bude vidieť motýle na skutočnej lúke, a nie ako Ty vo sne... A mraky ju budú chrániť pred Slnkom, a nie vyplazovať jazyk ako na Teba...

Už nevládzem...Tentokrát ma dostáva viac a viac... Od príchodu motýľa už prešlo veľa dní a túto noc som prečítal takmer všetky písmená na jeho krídlach...Cítim nepravidelný tlkot...Počujem spev Kamily pri varení obeda...počujem zvuk našich bozkov a radosť pri objatiach...Počujem spomienky a vyplazený jazyk mraku ako sa na mňa valí so smiechom plným pary, v ktorej sa varí môj motýľ. Motýlia polievka... Odrazu je všetko nemé...Ruky mi tuhnú a svaly na nohách sa stávajú kamením. Úsmev sa podobá obrátenej radosti. V kaluži vlastného potu sa vidím prvý krát pripravený na cestu... Tak takto to je...Už viem ako sa mám cítiť....Ale odchádzam vyrovnaný, veď už som nemohol nič robiť...Len umrieť, nedalo sa viac...rakovina má tentoraz silné metastázy...
                            

Už na Teba nemám slov. Sklamal si seba celého, sklamal si boj, ktorý si ani neviedol... Aspoň si sa mal pokúsiť...Odchádzaš porazený, nečistý a jednoduchý! Si tak normálne a prostoducho jednoducho mŕtvy... Bez boja!!!

Už vystupujem zo seba...Moje druhé Ja na polovici tváre ostáva a plače...Už som pri strope a volám ho...Poď... Poď...Odídeme spolu? Pomaly sa vystrie a vstáva...Hlavu otáča ku mne a s popolavým výrazom vo svojich vlastných očiach  dvíha ruky nahor...Vidím jeho zaťaté päste... Pomaly sa mu prsty hýbu a otvárajú sa... Veľmi blízko vidím vyplazený mrak a malé dievča bez barlí...Vidím hluchých gestikulovať, vidím slepých chodiť s bielou paličkou a ohmatávať svet, vidím bezrukých jesť nohami... Lúka je celá opadaná... Padajúce lupene bubnujú na zem. Bim bam, bim, bam... Ostali len stonky. Príroda dostala kŕč, lupienky menia na zemi farbu a začínajú sa skrúcať. Hnijú! Už neviem, čo je skutočnosť a fantázia. Viem len jedno. Lúka je v narkóze! Toto všetko vidím, keď sa otvárajú dlane...Už sú takmer celé obklopené vzduchom...Otvorili sa...
Vyletel motýľ... Zakrúžil podo mnou a usadil sa na rohu stoličky...Potom rýchlo vyteletel zase ku mne. Jeho krídla sa roztvorili pred mojimi očami...Úkosom som zazrel jeho ako kľačí na zemi, ruky na dlážke a hlava sklonená v lone... Akoby sa modlil...Tvár mal skrytú, sklonenú. Už nehovoril nič. Motýľ sa otočil a ja som prečítal písmená a zložil ich do slov... Smrť bez boja.
Doktor rýchlymi krokmi podišiel k telefónu a chvíľu počúval... -"Pacientovi som pri pitve nezistil  také rozšírené metastázy. Jeho stav nebol akútny. Psychológ Bernard si smrť zjavne zavinil sám. Exitus nespôsobila rakovina, ale srdcový infarkt, pravdepodobne z veľkého návalu stresu, potom puknutá cieva v mozgu a vyčerpanie. Metastázy mal slabo rozšírené. Pacient ešte mohol vyzdravieť."
"Ďakujem "- povedal doktor a prikázal sestre, aby vymenila plachty na posteli....Ohlásili daľší prípad...