Svadobná noc

Tráva je oblepená večernou rosou a Ty sedíš vedľa mňa po ľavom boku. Nohy položené a skrčené na kopčeky, rukami tvoríš stĺpy Tvojho tela. Nevidím presne Tvoje oči, zato Tvoj hlas sa ma dotýka. Oči niekedy dosť bolia. Zvykol som si. Noc je stále plachá a nohy olovené z tureckého sedu. Dotýkam sa prstami trávy a predstavujem si, že hľadím práve Teba. Nevieš o ničom, netušíš moje predstavy. Vesmírne mesačné dotyky Ti stúpajú po tvári, na ľavom ušku sa Ti hrá hudba cikád na melódiu. Svetlá z ubytovne sa za nami lámu a odrážajú naše postavy do sveta tieňov. A do tejto hudby zabubnuje niekto sólo. Neviem ale, ktorá komora v mojom srdci hrá rýchlejšie...

Rozprávala si o vodičskom preukaze, o Tvojom otcovi v Amerike, o babke Seretlek...

Ani neviem prečo to všetko, veď ma ani nepoznáš. Pudovo vytrhávam stebielko trávy a predstavujem si tam Teba. Stískam ho a pozerám na Veľký Voz, zatiaľ čo Tvoje ústa slabikujú moje meno...

-Dano? Spíš?

-No ja neviem, nie je to trochu daleko?- poznamená ironicky s humornou nadsázkou. Ale vzápätí rýchlo dodá:

-Ozaj a Ty už máš vodičák? Mňa strašne bavia motory, raz som rozobrala...........

Neviem, či ju počúvam. Doľahla na mňa ťažoba. Mal by som sa vlastne tešiť. Brigáda sa nám končí, všetci sme si zarobili, začne sa nám škola na akú som urobil prímačky takmer na plný počet...

Neistotu zrazu prelomí meteor padajúci kolmo nadol, zdá sa nám, akoby padal tesne k nám, keď ona zvýskne...

-Pozri, čo si slepý, nevidíš? Meteor!-

-Ja ho vidím, ale lepšie je si ho vychutnať v tichu, nerušiť jeho pád, mohol by sa nahnevať- takmer som slabikoval..

-Aj tak už je nahnevaný, veď sa rozbije, ale možno budeme mať šťastie, ozaj veríš na to? A čo by si si prial, keby sa Ti dalo?

-Čo? Aby už žiaden nikdy nespadol, pretože nič nie je horšie ako nesplnené sny.-

-Teda, Ty si čudný, ale máš niečo také...Napríklad.... Nejaký sen, čo by si si chcel naplniť?-pýtaš sa ma priamo do noci.

                         Všade bolo akosi veľa ľudí, lenže nikto sa nesmial. Na mramorovom podstavci v obklopení štyroch mosadzných svietnikov ležala spomienka. Svietiace blikajúce majáčiky na sviečkach ohraničovali dva svety. Mám asi deväť rokov a moja myseľ už vtedy trpí. Nos zachytil vôňu kadidla cez tichý dupot sĺz padajúcich na zaprášenú dlážku, vzápätí posiatu krehkými úlomkami chryzantém.Vzduch je na rozhraní života, otepľujú ho jedine sviečky na podstavcoch. Ľudia prichádzajú, prežehnávajú sa. Malé dievčatko sa rozplače trošku hlasnejšie ako ostatní. Žena v čiernom kabáte a šatkou prehodenou cez krk ju utešuje...Maličká odrazu objíme ženine nohy a na chvíľku vytvoria nemé súsošie. Viem ako bolia slzy dospelých, ale nikdy sa nepýtajte ako bolia detské! Sú najhorkejšie. Voňajú po matke s pocitom zrnka pšenice pred slepačík zobákom...

-Mami, prečo je tu ten ujo? -povie trochu hlasnejšie, potom donúti ženu vziať si ju na ruky a do ucha jej povie:

-Mami, bojím sa, čo robí ten ujo?-

Žena si dieťa položí na zem a do vzduchu vyloží len jedno slovo:

-Spí.-

Ani neviem ako sa potom celý pohreb odohral, bol som malý, ale na toto si pamätám. Chcel by som, aby tu môj dedko bol, ešte nemal zomrieť! Na rozhraní smrti si človek najlepšie uvedomí svoj vlastný život... Keby tak meteory mohli oživovať.

               Zo zeme vytrhávam daľšiu trávu a jemne si ju omotávam vôkol prsta. Prečo je tak ťažké mať vždy vlhké oči? Teraz sa bojím na Janu aj pozrieť. Čo ak si všimne moju mokrú tvár? Veď chlapi predsa neplačú, a už vôbec nie vysokoškoláci.

Ani neviem, kde sú naše oči. Sme tu sami, okrem celého nekonečna vôní a citov jari. Jana je ticho. Poskladal som si trávu do vrecka a jemne otočil hlavu na jej stranu. Je už celá zahalená tmou s výnimkou dvoch belasých bodov nad lícami. Teraz sa podobajú na hviezdnu metaforu. Pozerajú na mňa. Dva jasné majáčiky v ľudskej hlave. Na kútiku jej úst vidím siluetu rodiaceho sa úsmevu. Pery sa stále viac predlžujú a nakoniec obohatia vzduch pocitom...

-Ty si naozaj nič nepraješ? No veď vieš, ten meteor.- prerazila barikádu ticha. Rukou si hrabne do vlasov, zasunie za uši nepokojný chumáčik vlasov na aké gumička nestačí a priam okom detektíva nemilosrdne zapichne zrak do mojich vlhkých očí...

-Vieš, že je krásne ak chlapec plače? Takto sa viac podobá žene... -teraz doslova vyznala lásku mojim slzám...Vzápätí si zložila ruku z kolien na trávu a tentoraz už trošku vyčítavo a nerozhodne, zapýreným tónom ženy vyslovila:

-Ublížila som Ti? Povedz...Nechcela som, teraz si pri mne, netráp sa-

Po týchto slovách sa jej ruka zodvihne jemne z trávy a vďačne zdraví moje rameno. Cítim jej štíhle prsty pochodujúce po mojej ruke stále nižšie. Hrozí zrážka až nakoniec nachádza dlaň a naše prsty sa prepletú.

-Vieš, nie som taká ako sa o mne hovorí. Len ja to tak neviem povedať a teraz je taká romantická noc a ja sa pri Tebe cítim bezpečne. Nebolo to šialené, prihlásiť sa sem?- jej ústa sa už vtedy podobajú rozpolenej fige, keď oblohu ožiaril Mesiac.

         Slzy sa spriatelili so vzduchom a poletujú v slaných výparoch vôkol mňa.V jej prítomnosti čas nemohol nik zadržať, hnal sa vpred akoby chcel povedať otvorenými vetami plnými zlatistých slabík niečo veľké, niečo, pričom sa tají dych... Sedí vedľa mňa, a hoci nie je sama, pripadá mi viac opustená ako ja. Na jej oči namaľoval ktosi spomienku. A mimochodom, bola krásna a je krásna. A práve krása žien, robí nás mužov takých bezmocných. Ani neviem prečo som to povedal...

-Si krásna. Viem, čo si cítiš. Si žena, chceš byť chránená. Si bezmocná ako nedopitá káva, či tie lepkavé pavučinky babieho leta...Všimla si si ich niekedy? Zapletú sa do vlasov ako cukrová vata.

Tu sa v očiach dievčaťa objavila žena, keď sa ma spýtala prečo som sa sem prihlásil....

-Prečo? Ani neviem, ale je tu dobre, nie? Máme tu aj kone, je tu málo ľudí, nemyslel som si, že to bude taká dobrá brigáda. Aj babka Seretlek mi bude chýbať, stále sa usmieva, všimla si si?-

-To áno, babka Seretlek je náš amulet, len na cibuľu sa už nemôžem ani pozrieť, lezie mi hore krkom.Čo som sa jej našúpala, ale na to, že som také drevo som sa ani raz neporezala, som dobrá nie?-

- Neviem, to musíš vedieť Ty, ale kedže si to prežila toto peklo cibuľovej brigády, poviem Ti, si dobrá.-

Obaja sme sa zasmiali. Akosi nám bolo dobre. Prsty sa nám už mocnejšie ovinuli a cítil som dupotať energiu po mojich chĺpkoch na ruke smerom k nej. Vedel som, že má chlapca, ale prečo ma potom sama chytila za ruku? Jemne sa nakloním, ľavú ruku použijem ako podperu a z nepríjemného tureckého sedu si sadnem priamo zadkom na vlhkú trávu.V tom okamihu mám v žalúdku vojnu medzi slovami -mám a nemám-Mám ju pobozkať? Ale radšej som sa jej už s napoly suchými ústami rýchlo spýtal:

-A Ty? Čo si si priala Ty, keď letel ten meteor?

Akosi nie je pripravená na moju otázku, ale iste ju čakala. Začína uhýbať a aj ona vytrháva trávu a pomaly trhá na kúsočky, ktoré jej padajú do lona. Odrazu ponúkne noci slabý vzdych a povie mi tentoraz už priamo:

-To... to Ti nepoviem, je to tajomstvo, ale chcela by som aby sa ten meteor rozbil na tisíc kúsočkov a z každého by vyrástol strom... Stromy by rástli len veľmi pomaličky, ale rodili by o to viac meteorov...

-Počkaj, akých meteorov, Teba tá cibuľa načisto pobláznila - zasmial som sa.

-Počkaj, neprerušuj ma, vidíš...teraz som stratila myšlienku. No... Aha!Takže, keď uprostred leta by napríklad dozreli všetky meteory a pod jedným z tých stromov by sedeli zrovna takíto dvaja blázni ako my... Začali by padať z konárov ako hrušky, lietali by všade...A každý by plnil jedno želanie. Potom by už nebolo chorôb, bolesti, ani vojen, dobré nie? Tak ma pochváľ, ako som to vymyslela?

-Teda Ty si ale snílek, dobré, lenže ľudia nemajú len kladné priania, jeden by chcel ukradnúť auto, druhý majetok iného a tretí už nezaspí pokiaľ nebude mať polovicu planéty... Nebolo by to riskantné?-

Povetrím prenikla ozvena slávičej sonáty. Cikády sa zase prebudili a spolu so žabami začali ladiť svoj orchester. Cez neónové svetlo Mesiaca preletela sova. Je to zvlášte, som tu s pekným dievčaťom s ňou , ktorá sa mi páči, nie je tu nik a predsa sa len držíme za ruky, akoby sme sa obaja báli odhodlať sa na niečo viac. Bojíme sa stratiť duševné zblíženie.V tom, okrem slávičích a hlasov z rybníka mi prenikol do uší aj ľudský hlas...Jej hlas.

-Bolo, možno by to bolo riskantné, ale každý by si mohol niečo priať a splnilo by sa mu to. Napríklad, možno...-

-Ty niečo skrývaš-povedal som jej. Priznáš sa, alebo Ťa tu mám mučiť?-opäť som sa zasmial...

Povedala to pomaly, mal som pocit, že počujem praskať čas, počujem tlkot slávičieho srdca nad nami v konári stromu. Mesiac stíchol a noc zaprela svoje meno. Slabikovala sa minulosť...

-Možno by Tvoj dedko nezomrel, mohol by si ho oživiť, keby si mal ten meteor, alebo by si to nechcel?-

Slovko n-e-ch-c-e-l, vyznelo tak pomaly ako bojazlivo...Mám pocit, že ju odniekiaľ poznám, keď v tom okamžiku čas definitívne pukol noc na dvoje. Vety opadali pod ústa. Mlčky ich zbieram a ukladám medzi potrhanú trávu.

Cítim ako mi silnejšie stisne ruku a jej dlaň je odrazu celá mokrá. To už sedím tesne pri nej a hľadím jej do len pred chvíľou zvlhnutých očí. Ona plače. Plakala v tú noc pre mňa. Až doteraz som nevedel prečo. Ako to len môže vedieť, že mi zomrel dedko, ktorého som mal tak rád...?

-Ako vieš, že mi zomrel dedko?- akosi som ničomu nerozumel, dievča, ktoré poznám jeden týždeň vie o mne tak veľa. Kto to vlastne je?

-Viem, je to čudné a vysvetlím Ti to. Ty si bol malý chlapec a my sme sa práve prisťahovali do Vašej dediny. Všade vyhlasovali, že zomrel starosta, vtedy som nevedela, čo to znamená. Nemáš vreckovku, prosím Ťa?-

Podal som jej vreckovku a ona s obdivom povedala. -Máš francúzsku výchovu, si dobrý, vieš o tom? To poznám, aj keď sa leje do pohárov, či sa niečo podáva, malíček musí byť vždy úplne vystretý a vyčnievať hore. Si džentlmen.... No ale, prepáč...K téme. Jasné, prisťahovali sme sa a kedže zomrel starosta tak aj moja mama šla na ten pohreb, nemala si čo vziať, chápeš, pretože sme len prišli, tak si zobrala starý čierny kabát a keďže bola trochu chorá okolo krku si dala čiernu šatku po jej mame. Oco bol preč, a nemala ma kam dať, tak ma zobrala ma so sebou. To mi bolo tak osem rokov, a nechápala som tomu, kam ideme a prečo...Nepamätáš sa na také malé dievča s vrkočmi? Mama mi hovorila, že som stále plakala...No a Ty si tam bol samozrejme tiež, kedže to bol Tvoj dedko...-

-Ty si tá malá, čo stála pri rakve a tak stále plakala, že Ťa tá pani musela utešovať?- rozpamätal som sa.

-Tak Ty sa pamätáš? No vidíš! Ale to nebola pani, ale moja mama. Už síce neviem, kde som stála, veď to už bolo dávno, ale Teba si pamätám, pretože si neplakal, stál si tam ako socha a len si hľadel na sviečky...-

-Tak to si bola Ty? Ja neviem...ako je to možné, že...že sme sa takto a teraz a tuto, takto v noci na brigáde...stretli?-vyjachtal som v rozpakoch a celý prekvapený.

-Asi náhoda, chodili sme do základnej spolu, lenže ja som bola v inej triede. Potom prišla stredná a Ty si niekam zmizol, ale na prímačkách v učebni som Ťa spoznala, no nebola som si istá, veď vieš roky...No vedela som Tvoje meno a keď som si ho porovnala na listine tých, čo urobili skúšky, normálne si tam bol! A máme i rovnaký odbor a keď si sa v aule prihlásil na túto brigádu, prihlásila som sa aj ja, Ty si nevedel kto som, ale ja áno....som dobrá nie?-

Takto by sa to aj mohlo skončiť, možno to preškrtnem a otočím daľšiu stranu....Život menia práve maličkosti, či okamihy , ktorým neprikladáme väčší význam. Stáva sa, že niekoho hľadáme, a on si nás nájde aj sám. Stáva sa, že sme hladní za svetlom, a až keď zničíme tisícu žiarovku, napadne nám, že svetlo dáva aj Slnko a Mesiac...A pritom stačí tak málo. Otvoriť okno a nastaviť tvár lúčom.

Už vidím Janu ako mi povie, keď jej to dám prečítať. Presne si predstavím jej oči, povie asi takto, veľmi pomaly, ale rozhodne, kritickým literárnym okom manželky... No, je to dobré, ale prečo tam stále dávaš na konci viet tie tri bodky... a otáznik?

Možno to bude dobrá poviedka, možno niekoho prinúti otvoriť okno Slnku.A možno aj nebude nič. Ktovie. Niečo ešte opravím, ale to hlavné som povedal. Janka bude preč už len týždeň, ja mám dnes voľno. Ona sa vždy zasmeje ak jej poviem , že tá noc vonku, čo mi to povedala, bola naša svadobná. To je celá ona. Večne usmiata a to som zvedavý, čo povie na tú postieľku, čo som kúpil pre malú, keď sa vráti z pôrodnice. Po piatych rokoch manželstva nás bude o jedného viac... Alebo o jedno splnené želanie...

 Ktovie, čo si priala vtedy pod tým stromom, keď padal meteor...