List Priateľovi

Napísala som prednedávnom jeden mail...a tak sa páčil, že sa nemôžem s vami oň nepodeliť:)

Rozhorucena som sa vratila a clovek by neveril, ale s nadsenim som sa nadychla
nocneho jemneho dazdiveho vanku ked som polozila nohy na slovensku zem (a nech
to vyzera akokolvek nacionalne, je mi to jedno, lebo to bolo skvele:). A dalsieho jesenneho dazdiveho rana si ma nechal nabazit sa ty. V hlave sa mi vynorili zamatovo cervene stromy, modre zapady slnka a zlatiste cesty, ake tu
vsade zvyknu byvat na jesen... Tak si pustam davky hudby a rozmyslam o tom, preco je
tento rok pre nas taky zvlastny, ale asi to bude opat nejake caro toho, co nevieme ani pomenovat, ta velka vec, ktora nam neurcuje osud, ale nam dava pravo vybrat si. Za posledne dva tyzdne som mala kopec casu premyslat o veciach, na ktore bezne nemam cas, alebo si len zakazem nad nimi rozmyslat, ked viem ze ich
nevyriesim, ale teraz to bolo ine, sedavala som na malom balkoniku a pozerala sa na more a pozri co mi bludilo hlavou...

Nemam

dostatocnu slovnu zasobu na to
aby som vyjadrila svoje pocity
ci opisala vsetko to dianie okolo seba
tak si len tak sedim a cosi cmaram
na kus papiera
a tvarim sa duchaplne
nech nik nezisti
ze som jednoducha...

A vies co ma najviac fascinovalo? Ta dvojtvarnost zeme - ked som vosla do mora, bolo neprijemne slane a voda stipala v ociach, no ked som sa nan
zadivala z plaze, ako sa vlny rozbijaju o kamene a penia sa ako biele cvalajuce kone, moji Riders on the storm... ked som stala na pevnine a pod
nohami sa mi sypala sucha vyprahla a nehostinna zem, no ked som sa na nu pozrela z mora, uprostred nahych skal sa vynarali skameneli ludia - postavy a zvery - boli to tiene zo starych baji - ako ta nevesta s kyticou, co cakala na
zenicha, co mal prist z mora. a ostrov s jaskynou pripominal velkeho tvora, ktory akoby sa snazil po tisicrocia dostat sa k pevnine a znicit vsetko co tam bolo zive, v skutocnosti bol vtacou rezervaciou, na ktoru nesmela vstupit
ludska noha a miestom, okolo ktoreho denne kruzili krdle prenadhernych bielych vtakov.. ked sa natocili k slnku, mali stierborne kridla...

Tak som ti porozpravala svoje najkrajsie zazitky a dufam, ze v mojich slovach najdes aj odpoved na nocne mory a problemy, ktore ta stretavaju. Chcem ti este povedat, ze tie zle sny, ako som tak citala tvoje slova nepochadzaju z nicoho ineho ako z naseho rozorvaneho vnutra, ked sa snazime hrat na to co nie sme - a to nie zo sebeckych dovodov, ale presne z tych opacnych. A teraz ked pocuvam piesne, ktore som si spievala cele dva tyzdne sama pre seba, melodie, ktore milujem, prisla som na to, ze nic nie je take dokonale ako ludska fantazia...

A teda to, co robime my dvaja, musi byt fantasticke, nech je vonku akekolvek pocasie a nech sa na teba ludia pozeraju hoci aj cez tisice zvacsovacich skiel. Pretoze snivame (cez den pekne a v noci zle), ale asi to tak ma byt, asi je to ten posledny ohlas, ktory nam pripomina, aby sme nezabudli, ze nieco nie je v poriadku.

Uff, spala som len dve hodiny a vidim, ze je v tomto stave pre mna velmi nebezpecne zacinat hlbsie premyslat a tak radsej skoncim, nie vsak naveky, lebo som nesmrtelna vo svojej vlastnej mysli, to je to, co ma potesilo, ked som na to prisla:))

Posielam ti boztek a dufam, ze ta moje slova nezmetu zo stola tak ako mna:)

Bozkavam ta a ozvi sa, cmuk

zuzu

---