Srdcotĺk

schovám sa ti do tiku

v budíku

potisnem ručièky

aby sa preťali v polnoci

keï odbíjajú na Barbore

akoby bola ďaleko a blízko

tvoja hlava

keď padá ako zhnité jablko

napokon ostane čierno

ako Ostrava je stále v tebe

stále ťa nosím

a nikdy nemám

len píšem snaživými prstami

len píšem odvážne slová

dej slova naděje

když pochybnost škemrá

že druhý tak drze

daleko

se narodil

jak vyslovit dny samoty

jak blízkost neztratit

mluvím tvým jazykem

snad jsem ti blíž

srdce

čo sa zastavuješ?!

počuješ odbíjať

musíš krv prelievať

a dovoliť mi dýchať

vykvapkať vlásočnice

potrebujem široký prúd:

prúď!

poznávam ťa

prvé dotyky dookola

jablka

aké je lesklé

ako vonia

slabikujem ťa

poznávam ťa

stále nanovo ako mesiac

otvára sa

kvet čo rastieme

to už nie sú slová

to rozdriapaná vzdialenosť

nad nami naposledy zakvílila

polnoc už nestraší ranami

hlási zmenu do dňa

do dna!

dám ti i svá křídla
vím že je nezničíš

tak hlásí srdce
já jenom naslouchám