Kacicky, Boh a rieka

Predovsetkym sa ospravedlnujem za nepritomnost interpunkcie... Mam tu s tym mensie problemy. No a potom uz len povzbudenie "read & weep" :)), je to uplne surovy material, stary asi tak den, no ja mam osobne pocit, ze som konecne nieco povedal.

Mozem prezit noc i tisic noci trapiac sa pre buducnost. Bojovat, ako Jakub, s anjelom o pozehnanie. A v istom zmysle ten boj nebude zbytocny. To len v tom sa mylime, ze pripisujeme vitazstva boju. Vitazstvo a fakt, ze sme milovani, to je dar. My vsak bojujeme o jeho poznanie. Zijeme svoj "Nekonecny pribeh". Putujeme za zachranou Fantazie, cestou nam v bazinach zahynie kon... cestou stretame ludi a nachadzame priatelov. A ked konecne dorazime do krajiny juznych vestkyn, ked nahliadneme do zrkadla poznania seba samych, dostane sa nam odpovede - ze zmysel boja nebol v onej dlhociznej ceste... O Boze, zahynul nam v bazinach kon! Kolko raz sme si zufali a sami sme, ako Pavol, vyriekli nad sebou rozsudok! Preco?! Len preto, aby sme spoznali, ze Kralovna Fantazie potrebuje nove meno? Bojovali sme, aby sme kralovnu pomenovali nadejou. Nebojovali sme kvoli vitazstvu, ale kvoli spoznaniu, ze jedine nadej je vitazstvom. Nebojovali sme o lasku, ale o spoznanie, ze sme vzdy boli milovani. My zachrancovia ris vitazime slzami poraziek a ti, ktorych najviac milujeme, su nam najblizsie prave vtedy, ked sa zdaju byt tak hrozne daleko. My zachrancovia ris sme ti, ktori su zachraneni. Sme rytieri dozrievajuceho ovocia. Nesieme so sebou vlajky, na ktorych sa vynima strom zivota. A ako kracame zivotom, dozrievame pre ono ovocie na strome. Ked umrieme, budeme pren zreli. Ach ano, to my dozrievame. ------ "Chcel by som rozpravat a zit vam... vam vsetkym. A vo vas vsetkych Boha navstivit, v Tej, ktoru milujem, v Tej predovsetkym." O, Boze basnikov. Volnost priestoru je pre nas vazenim. Chvilky kras mi unikaju ako kacicky dole prudom. Stojim si na moste nad rieckou a bezradne tie kacicky pozorujem. Postojteze, postojte, kacicky, nech si vas namalujem. Vari nie ste moje, i s celou riekou? Postojteze, nech si vas lapim, do siete, do slov. Ja sochar ruzi, ja spomienka na vtacnikov, a Galileov pomocnik... Chcem vydolovat poznanie zo zmatku podnetov, z mojej ubohej tuzby este nezmlknut. V Latrobe som sa sklanal ku krickom kosodreviny. V Latrobe som cakal na usmevy. Dnes v Pangaee nechcem zlozit pero, nechcem dopit caj. Mozno o mna zakopne muza, mozno mi pride smutno. Poviem slovo a premeni sa v basen. Coklovek vyslovime, znamena modlitbu. Slova su vzdialenostou i blizkostou zaroven, a nasou historiou. Hovorim, pisem, aby som nieco z pritomnosti premenil v pomnik. Aby sa pomnik stal milovanou minulostou a nebom. ------ Hladam slovo, hladam vypovedanie seba sameho. Slovo, to je modlitba. Slovo je prosba o vecnost, prosba o minulost. Vyriekam slovo, aby som z plynucej rieky stvoril kacicku. Vyriekam slovo, pretoze, Boze, som. Ja rytier zrejuceho ovocia vyriekam slovo, aby sa to, co je, nestratilo vtedy, ked bude tym, co bolo. Slovo je pokus o vecnost, dotyk s vecnostou, pretoze slovo je stvorenie. Slovom sa rodi kacicka z plynucej vody. Zo slova sa rodi svet a svet, svet to je vecnost. Vecnost je slovo uprostred vod; vecnost to je kacicka. Slovo, to je modlitba. Vyriekam slovo prave preto, pre co ho vyrieka Boh. Vyriekam slovo ako Boh - v nom sa stavam vecnym. Zo seba ako z rieky, vyriekam slovo, aby som bol sam sebe kacickou. Vyriekam slovo ako Boh - ja som Boh, slovo je kacicka, a rieka je Duch. Z rieky sa zrodila kacicka a z kacicky je rieka riekou. Vyriekam slovo, aby som sa sam seba dotkol, a aby som sa tak mohol milovat. Vyrieknute slovo nebolo myslene ako vzdialenost, lez naopak, ako jednota so sebou samym. Ako vecnost v nicote. Som Boh, kacicka i rieka. Kacicka sama osebe bola, Boh je, a rieka bude. No kacicka, Boh i rieka dohromady, to som ja. Od vecnosti som, na obraz Bozi... Boj so samotou, to je rec. Cesta do krajiny juznych vestkyn je rozpravka. Kacicka, Boh i rieka su rozpravka. Ja som rozpravka a vsetci sme basnici, vsetci... Klaciaca pri posteli, s vlasmi spustenymi, spustenymi jednoducho, jednoducho hladajuca slova, slovami zijuca, tvoriaca svet a vecnost mojej lasky. A seba laskou z lasky darovanou laske. Kacicky milujem, ach ano! Kacicky co klacia pri posteli s vlasmi spustenymi jednoducho, jednoducho hladajuc slova, aby sa zrodili z rieky seba samych. Slovo nas robi schopnymi prijat lasku. Lebo milujeme kacicky. Islo teda, ci neslo o slova a boj? Laska je dar, kacicka je zase stvorenie. A tak nepiseme basne, aby sme boli milovani, lez aby sme boli milovatelni. Ba viac! Nepiseme basne, ale sme basnici! Sme skrze kacicky, Boha i rieku. Slovo nie je vec volby, ale nasa podstata. Prave preto je basen modlitbou, ze je pokusom byt sam sebe blizsie...

---