Na hranici

     "Vodu máme?" spýtal sa svojím typickým flegmatickým hlasom starý pán. Bál som sa odpovedať, nechcel som povedať nie.

     "Tak máme tú vodu? Vyzerá to na horúci deň."

     "Nemáme," odvetil som temä šepom a kráčal ďalej asi dva metre pozadu. Nohy nás pálili od štipľavého asfaltu, ktorý sa rozžeravil skorým ránom. Šli sme pomalým, váhavým krokom. Videl som, ako sa starému pánovi odlupuje koža z chodidiel a vidno až mäso. No nevidal ani hlások bolesti. Chcel som byť ako on...

     Kráčali sme k opustenej závore kúsok za dedinou. Sú tam hranice s Poľskom. Roky tadiaľ živej nohy neprešlo, len kde-tu spozorujeme medveďa v diaľke, ktorý sa nám oblúkom vyhýba. Pred rokmi tu bolo mnoho ľudí, mamenka vraveli. A vtedy sem k nám prišli Poliaci a postavili asfaltovú cestu.  Chodievali do lesov na líšky. Je ich tu mnoho a kožuch z nich je veľmi vzácny. Vraj ho v meste predávajú meštianskym paniam.

     Raz som tiež ulovil jednu líšku. Z kožucha som si spravil prikrývku na zimné noci. Mamenka vraveli, že keby som ho predal, v meste v Poľsku, mohol som si kúpiť hodvábnu prikrývku. No ja neviem, kadiaľ sa do mesta ide... Isto je ďaleko a nemôžem opustiť mamenku. Odkedy otec odišli, sú na všetko sama. Z domu ma vyženú, aby som nezavadzal. A tak chodím so starým pánom k rampe.

     Možno prídu Poliaci na líšky. Alebo iní ľudia, ako kedysi, keď ich tu bolo tak veľa. Vtedy sa zbúral drevený most nad riekou za dedinou čo bol. Pomáhali aj otecko. No opustili nás a ostali sme len my dvaja. V dedine je veľa žien a detí, všetci muži vraj odišli do sveta hľadať bohatstvo. Raz sa vrátia vo vyšívaných šatách a krpciach z farebných nití. Otecko aj mne prinesú. Keď to hovorím mamenke, vždy plačú. Asi sa boja, že tiež odídem do cudziny. Napríklad predať líšku do mesta. Do Poľska.

     Pred rokmi, vtedy, keď som ešte nebol, mamenka vraveli, prišiel starý pán z veľkej diaľky. Prišiel z Poľska, no vraví sa, že nie je Poliak. Nikdy nehovorí a keď áno, lámavou slovenčinou, čo sa za tie roky čosi naučil. Všetci sa ho báli, no boli radi, že v dedine je chlap. Pomáhal ženám, keď si nevedeli s niečím rady. No už je starý, aj tvár má poznačenú rokmi a jednu nohu ťahá za sebou. Chcem byť ako on. Chlap.

     "Tak...ja idem pre tú vodu. Vyzerá to na horúci deň."

     "Nechoď, počkaj," zastavil ma starý pán.

     "Pozri, ktosi ide." Zaostril som pohľad a skutočne bol ktosi na ceste.

     "Áno, ktosi ide!" vykríkol som od nadšenia. V diaľke bola vidno postava, nevediac, či žena alebo muž, som usudzoval, že bude z Poľska. Veď tá hora na severe, ktorá nás každé ráno vítala mohutnou hádkou vtákov korunných stromov, tá hora je už v Poľsku. Len pár míľ prejsť...

     "Je to muž."

     "Hej, možno má vodu, nechoď do dediny." Cudzinec v diaľke šiel pomaly a predsa rezko. Priblížil sa k závore a spadol na zem, akoby hodíte mŕtvu líšku pred Poliakov.

     "Pozrite na tie čižmy," nemohol som si nevšimnúť.

     "Hej...," bolo mi odpoveďou. "Chyť ho za ruky, odnesieme ho do dediny. Potrebuje vodu."

     Zrazu si uvedomím, že stojím na asfalte, ktorá tak vyzlieka človeka z kože za trest, že po ňom kráča.  Necítim bolesť. Som chlap? Som ako starý pán?

     "Tak chyť ho za tie ruky," netrpezlivo zašomral.  Nechcel som viacej zdržovať, na slnku sa pražil. A v tom krásnom kabáte...

     "Veď nemá ruku!" zľakol som sa, keď mi v dlaniach ostal len rukáv. A vtedy som zazrel jeho tvár. Tvár plnú vrások a zranení, tvár poznačenú trpkým údelom osudu.

     "To nie je Poliak, ktorý prišiel na líšky," zahundral starý pán.

     "Ako viete? Poznáte ho?" spytoval som sa na jeden hlt.

     "Poznám. Bol som ako on. No on má väčšie šťastie."

     "Väčšie šťastie? Veď zomrel!"

     "Práve preto," povzdychol si a pokračoval v ceste k závore. Mlčky som ho nasledoval a hlavou sa mi vírily jeho slová.

     "Prečo by ste boli radšej mŕtvy?" stále som nechápal.

     "Radšej byť mŕtvy, ako vrahom. Aj on bol. Ale už je vykúpený. Je mu odpustené..." Starý pán hovoril viac ako obvykle, no nerozumel som jeho slovám.

     Boli sme už skoro na hranici. Videl som, ako si z vrecka vytiahol fajku, ktorú mal v ústach len tak. Nikdy si do nej nedal tabak. Postavil sa na krajnicu, pravou nohou na trávu, oprel sa o závoru a zaspal. S fajkou v ústach. Ako vždy. No nespal skutočne, len driemal a vnímal to ticho okolo seba. Zavše odohnal zvedavé ovady, zahromžil a opäť stíchol.

     Pousmial som sa, sadol pod dub ako každý deň a so steblom trávy v ústach spieval pieseň od mamenky, ktorou ma uspávali.

     Blížila sa dvanásta hodina a s netrpezlivosťou som očakával bitie z nášho kostolíka. Každé poludnie som podupával ľavou nohou zároveň mohutného zvonca a pri každom náraze o zvonnú stenu som priložil kameň na cestu. Mal som ich len niekoľko, viac som ich nepotreboval. Očakával som, že dnes priložím aj ďalší kameň, a ďalší, no nikdy sa tak nestalo. Možno zajtra...