Obaja

Murphyho zákony to už zariadia aby ten, čo stále zabúda bol odsúdený na večné spomienky

Každý z nás šiel na inú stranu
a aj to nič čo sme chceli
je už zabudnuté
v rannej hmle

Pamätáš?
... aké skvelé bolo
rozsvietiť spolu reflektory
a nebáť sa bieleho mlieka
budúcnosti pred nami...

Už som zabudla ako chutí
pol kila jahôd na jeseň,
a že môj obraz nemusí byť
nevyhnutne
zbierkou črepov z cudzích očí

...

tichý zajtrajšok visí nad nami
a ja sa bojím, že niekedy navečer spadne
a rozbije vázu s chryzantémami,
čo si mi dal -
zaliala som ich slanou vodou

...

A keď sa ti dnes znovu zasekne pohľad
na mojich zmaľovaných viečkach
(môj posledný zúfalý pokus)
prosím, neľutuj ma
a viac zo mňa neber

lebo ti budem musieť klamať
aby som zachránila
svoju vlastnú farbu.

...

Minulosť sa nám zasekla, viem,
nesmiem na ňu dlho svietiť
aby sa nespálila
- nie je filmovou páskou -
nedá sa pretočiť späť.

...

Zajtra pôjdeš sám a ber to ako
požehnanie
keď zbadáš z mosta v rieke moju tvár
bude zmáčaná od sĺz
a spálená od ranného slnka
a moje nemé pery ti budú potichu
šeptať:

" Ten kto zabúda,
nech je naveky odsúdený
večne si pamätať."

---