Nočná búrka

Vyšla som pred chatrč s krompáčom na pleci. Na verande sa z jednej strany na druhú preháňalo svetlo vychádzajúce z lampy nado dvermi. S nocou sa prihnal i silný vietor, ktorý rozfúkaval sneh všade naokolo a pohrával sa s lampou a s mojimi vlasmi. Rástli mi už dlhé roky a on ich mal tak rád. Po líci sa mi skotúľala slza. Vietor ju vzal do náruče a unášal preč. V diaľke sa kopili tmavé mračná a hrozili snehovou víchricou. Hustý les za chatou nespokojne hučal. Protestoval, odhováral ma od toho, čo som sa chystala urobiť. Bolo to také nezmyselné, také hlúpe. Presne ako jeho smrť.

            Čierne súkno visiace z rakvy nadol a oblizujúce zem ako plamene večného zatratenia. Mal tak biele ruky. Tak biele. Vzala som jednu z nich a kropila ju slzami, dúfajúc, že tak navrátim život jeho skrehnutému telu. Jeho oči však zostali zavreté. Nikdy v živote som pre nič neplakala. Až teraz a bolo to zbytočné. Rovnako ako tento hlúpy svet vôkol mňa.

            Utrela som si chrbtom ruky slzu z líca, potiahla nosom a pobrala sa v ústrety tmavému jazeru. Tam tým smerom bol jeho hrob, tam ležal jediný, ktorého som kedy milovala. Šla som ako v mrákotách. Bolo to také bláznivé, také neskutočné. Prišla som k miestu, o ktorom som si myslela, že tu by mal byť zakopaný. Všetko bolo proti mne. Vietor navial snehu a zasypal hrob. Temnota už takmer dorazila a gniavila všetko, čo jej stálo v ceste. Upustila som čakan a rozbehla sa naspäť do chatrče pre lopatu a pre baterku.

            Stála som prostred predsiene, dvere do kuchyne boli otvorené. Svetlo svietilo a obklopovalo moju dušu. V hlave vírili pochybnosti. Na stole ležali pomaranče, ktoré mi priniesla dnes na obed Jana. Bolesť ustala a na chvíľu mi bolo dobre. Na chvíľu som uverila, že ešte žije, že počujem jeho hlas z obývačky, že to všetko bol iba zlý sen a ja som sa z neho konečne prebrala. Keď tu vietor rozdrapil okná a lomcoval nimi a trieskal, až kým sa sklo nerozbilo o drevený trám. Pozerala som sa na to úplne bez pohybu. Dnu fúkalo sneh a drobné mrazivé ihličky sa mi zarezávali do tváre. Privrela som oči a v tom momente sa to vrátilo. Znovu tá hrozná predstava. Roztvorená zem s rakvou a v nej môj muž. Veko na nej sa otvorilo a on z nej vstal, akoby sa nič nebolo stalo, ale to už nebol on. Nič z neho v ňom nebolo. Bol to akýsi netvor.

            Precitla som na to, že mi je zima. Stála som vonku v mraze, na snehu ležal čakan, v ruke som tuho zvierala porisko lopaty a v druhej zažatú baterku. Pustila som sa do roboty a začala odhadzovať sneh. Trvalo mi to dlho, vietor prinášal stále nový a nový sneh, ale ani na moment som nepoľavila. Až som ucítila pod lopatou dačo tvrdé. Mosadzný kríž. A to ma posilnilo, to ma ubezpečilo. Ešte s väčšou vervou som sa zahryzla do snehu a ruky pracovali a lopata sama od seba odhadzovala sneh na strany a čochvíľa som narazila na pôdu.

            Ohmatala som ju skrehnutými rukami , pritisla sa k nej uchom a započúvala sa. „Už idem, môj milý, už idem!“ Vzala som čakan a búšila do zamrznutej zeme a z nej odfrkovali hrudky veľké ako päsť a narážali mi do tváre, do nosa, do líc a do perí a ja som v ústach ucítila sladkastú chuť a vypľula na zem krv zmiešanú so slinami a ďalej som ničila zem, dávala jej údery, aby konečne poľavila a vydala mi to, po čo som prišla. Posledným úderom som prerazila drevené veko a vedela som, že už som tam, že chýba už len kúsok a načiahla som sa za tým miestom rukami a odhŕňala hlinu, dávala ju do úst spolu s krvou, ktorá crčala z mojich rúk a hltala ju a jedla a presne tak som hrýzla drevo a ničila rakvu a odkrývala moju lásku, keď v tom ma čiesi mocné ruky zdvihli a vytiahli z jamy a potom ma unášali späť do chatrče a ja som sa vzpierala, zabárala nohy do snehu, ale stisk nepopustil a napokon ma tie ruky dovliekli až pred chatrč a opäť zdvihli na nohy. Doľahli ku mne akési hlasy a objavili sa rozmazané tváre. Spoznala som v nich Janu a Mira, Janinho manžela.

Čosi mi vraveli, nevnímala som ich. Rozbehla som sa dovnútra, preletela dvermi a zastala v obývačke. A tam sedel on, môj muž. Usalašený v starom hojdacom kresle, ktoré sa kývalo. Nedíval sa na mňa. Mal zavreté oči a nehýbal sa. Nebol to on. Bol to ten netvor, ten bezduchý démon.