Záhadná krása

Píšem jednoducho pre potechu nielen svojich očí ale zároveň pre potechu, ktorej koľvek dievčiny či ženy, ktorá postráda akíkoľvek kúsok citu, nehy a pochopenia. Snád niečo z toho sa Vám podarí nájsť aj v mojej poviedke. príjemné čítanie.

Záhadná krása.

..okolité kopce boli pokryté neuveriteľnou vrstvou snehu, konáre stromov sa prehýbali pod tou ťarchou a odolávali tej sile, ktorú pre ne predstavovala obrovská vrstva prekrásneho bieleho snehu. Bola to pastva pre oči, kdekoľvek oko pozorovateľa dovidelo, všade navôkol bolo bielo. Malé chalúpky ukryté pod vrstvou snehu, kde tu vyčnievali a boli prezradené vďaka obláčikom dymu ,ktoré stúpali do výšin z komínov ukrytých na strechách chalúpiek. Boli ich len zopár a preto vôbec nenarúšali tú krásu, ktorou to nevšedne jednoduché miesto určite bolo. Hladné vtáčiky poletovali všade naokolo, neúspešne zháňali niečo do zobáčika. Kde tu, bystré oko pozorovateľky zazrelo stopy , ktoré tam zanechali lesné zvieratká, bola to súčasť tejto takzvanej pustatiny, jej skrytá krása, ktorú ocenilo len čisté srdce osoby, ktorá o túto vzácnu krásu stála. Jej srdce plesalo šťastím a radosťou, keď jej bolo čo i len na okamih dopriate uzrieť aspoň niečo z toho všetkého, čo táto pustatina vo svojich útrobách ukrývala a bedlivo si strážila pred nepriateľmi, akými boli nežiadúce osoby, ktoré nedokázali oceniť a objaviť nádheru prírody, zázrak toho okamihu akí nám len príroda dokázala poskytnúť.

Nežné stvorenie, akým Karin určite bola, sa snažilo popasovať so snehom, ktorý jej sťažoval napredovať rýchlejšie aby sa mohla ukryť pred snehovou búrkou, ktorá sa približovala neuveriteľnou rýchlosťou. Karin milovala sneh, no v tejto chvíli sa naň tak trošku hnevala, lebo jej nechcel byť nápomocný v jej ceste ku chalúpke, ktorá ako všetky ostatné bola ukrytá pod bielou perinou. To je tak, keď si Karin niečo vzala do hlavy, jednoducho to musela hneď aj bezodkladne uskutočniť. V meste to všetko na ňu padalo, mala pocit, že nemá iného východiska, musí uniknúť z tej nepríjemnej reality, potrebovala vypnúť, nachvíľu zabudnúť, byť opäť sama sebou, len pre seba. Vo svojich 35 rokoch to na ňu všetko padalo. Nemusieť sa prispôsobovať, obetovať, mlčať keď zrovna mala chuť kričať, smiať sa keď jej bolo do smiechu a nebrániť sa slzám keď sa jej drali na povrch. Chcela byť spontánna, prirodzená, byť sama a predsa s niekým. Už ani nevedela kedy a kto jej len tak zo špásu ponúkol kľúče od chalúpky na samote, ktorú bolo sem tam treba vygruntovať a vykúriť. Karin neváhala ani okamih a razom sa malí kľúčik ocitol v jej dlani, práve to teraz potrebovala. Na pol ucha si vypočula inštrukcie ako sa tam vlastne dostane a  v tejto chvíli sa nachádzala iba pár krokov od vytúženého cieľa.

,,sniežik môj zlatý ja ťa tak zbožňujem no v tejto chvíli ma tak trošku hneváš“

- dohovárala Karin snehu a naďalej s ním bojovala, predierala sa po pás

zapadnutá v snehu rozhodnutá dosiahnuť svoj cieľ. Bola unavená no nesmierne šťastná, keď konečne jej noha spočinula na prahu chalúpky. Vlastne keď sa Karin lepšie rozhliadla, zistila že to nieje chalúpka ale dreveno- murovaný palác. Ani v najtajnejších snoch si nepredstavovala, že sa dostane na také prekrásne miesto. Jej majitelia ju neupozornili, na jeho veľkosť, komfort a nádheru. Popravde Karin nebola náročná a bola by jej stačila aj jedna malá miestnosť s pieckou a trochou súkromia, no to čo objavila sa vymykalo všetkým jej predstavám a snom. Mala pocit, že sa jej to všetko sníva, opatrne našmátrala poistky, tak ako jej to objasnil majiteľ tejto nádhery, svetlá sa rozsvietili a Karin sa naskytol pohľad na to všetko, čo ju obklopovalo. V prvom momente ju zaujal obrovský krb, ktorý sa týčil ako kráľ na náprotivej stene, bolo v ňom pedantne naukladané drevo, ktoré akoby ju lákalo iba škrtnúť zápalkou a rozpáliť oheň. Tento pocit bol tak silný, že Karin nezaváhala ani okamih a razom to premenila na skutočnosť. Popri tom jej pohľad zavadil o nejakú malú skrinku, ktorá sa týčila na stene a bolo na nej zopár vypínačov, Karin to nedalo a rozhodla sa preskúmať na čo slúžia. Na jej veľké prekvapenie, pri stlačení toho zeleného sa potichu pred ňou odkryla obrovitánska presklenená stena, ktorú predtým ukrývali obrovské dvere, ktoré sa otvorili po zmačknutí zeleného vypínača. Úchvatný pohľad, ktorí sa jej naskytol jej takmer vyrazil dych, pred ňou sa týčila prekrásna scenéria, ktorú mala akoby na dlani. Malá čistinka pozostávajúca zo skupinky stromov, kŕmelca, búdky pre vtáčikov a všetkého toho , čo ku krásam lesa neodmysliteľne patrilo. Bolo pravdou, že vonku práve zúrila snehová víchrica a ten pohľad bol tak trochu zahalení bielim závojom, ktorí bol všade navôkol, no aj tak to stálo za to. Karin vedela, cítila, že len čo tento vrtoch zimného počasia pominie, to čo jej oči uzrú bude určite stáť za to. Teraz keď ucítila teplo sálajúce z krba, prebrala sa zo zadumania a rozhodla sa ísť si to náležite užiť, pohľadom zablúdila k miestu kde odhodila batoh s oblečením a zásobami.

Prirútila sa k nemu, prehodila ho cez plece a rozhodla sa objaviť miesto kde si večer uloží hlavičku ku spánku. Vyšla po schodoch, jej drobné telo sa prehýbalo pod ťarchou batohu no ona akoby to vôbec nevnímala, bola opojená tou nádherou, ktorá ju obkolesovala. Otvorila prvé dvere na , ktoré natrafila keď konečne zdolala schody , ktoré nemali konca kraja.

,,VAV“ – to bolo prvé a jediné, čo ju napadlo keď zbadala tú obrovskú posteľ s nebesami. Batoh ledabolo hodila na zem, zabudnúc ,že sa v ňom môže aj niečo rozbiť.

Poskočila a s radosťou sa rozbehla k posteli, hodila sa na ňu ako vrece zemiakov a zvýskla od radosti ,,jupíiiiiiiiiiiiiiii“!

Prázdnou chatou sa niesol je šťastný a jednoduchý výkrik radosti.

Je to úžasné, tak veľká posteľ a celá iba pre mňa. – pomyslela si šťastne Karin.

Čím som si to vlastne zaslúžila? Nešlo jej to akosi do hlavy, iba pre mňa? Toľko krásy a šťastia pokope, veď to je ako sen. Objímala radosťou všetky vankúše, rad radom si ich vyhadzovala do vzduchu. Bola ako dieťa, rozšafné a bezstarostné.

Keď sa konečne upokojila, vrátila sa naspäť k batohu a rozhodla sa z jeho zákutí vydolovať niečo suché a teplé na seba. V rýchlosti zo seba pozhadzovala kúsky mokrého oblečenia, ktoré ju už začínali chladiť a najrýchlejšie ako sa len dalo, navliekala na seba suché a teplé kúsky oblečenia, ktoré pokrkvané vydolovala z batohu. Teplí bielučký nátelník, ktorí bol síce aspoň o tri čísla väčší, no užasne teplučký a príjemný na dotyk, červené tepláky, pohodlné, teplučké a mäkučké, hrubé biele podkolienky, ktoré jej siahali až niekde vysoko nad kolená, no práve o to išlo, mali ju zahriať, ostatné nebolo dôležité. Bolo jej v tej chvíli jedno, že nevyzerá dvakrát príťažlivo a krásne, no bolo jej príjemne na duši, teplo nielen pri srdci a to bolo pre ňu v tej chvíli smerodatné. Na to aby jej bolo dobre, nepotrebovala biť krásna. Pri posteli našla položene veľké papuče, ktoré vyzerali ako hlava huňatého hafana, spokojne do nich skočila a vydala sa na prieskum, rozhodnutá uvariť si červené vínko, ktoré si so sebou priniesla a oddať sa sladkému nič nerobeniu, vyvaľovaním sa pred rozpáleným krbom.

Objavila malú kuchynku, kde svoje úmysly razom premenila na skutočnosť, z útrob malej kuchynskej linky vytiahla hrniec do , ktorého vyliala obsah fľaše. Víno prešlo varom, no ešte predtým Karin doň pridala klinček a všetko to, čo mu dodalo tú správnu príchuť, nezabudla ani na cukor, lebo ten bol neodmysliteľnou súčasťou Karininho života, bola to jej slabosť.

Takto ochutené a samozrejme osladené vínko si naliala do toho najväčšieho hrnčeka akí tam našla a vybrala sa pomalým opatrným krokom ku krbu, ale samozrejme ,čo čert nechcel (či chcel?)pri Karininej šikovnosti sa to dalo očakávať, časť obsahu skončila na Karininom nátelníku.

,,SAKRA“! , znenazdajky vyšlo z Karininých úst, to by som nebola ja aby som nebola taká nešikovná. – povzdychla si Karin

Ale neva, veď predsa o nič nejde. Aj kôň má štyri nohy a potkne sa. karin ušmudlaná no aj napriek tomu šťastná, usadila sa spokojne na kožušinu, ktorá sa nachádzala pred krbom. Načúvala praskaniu a pukotaniu ohňa a zamyslene hľadela von, akoby svojim pohľadom chcela preniknúť do bielej nepriehľadnej fujavice, ktorá vonku ešte stále vyčíňala.

Karin nemala ani poňatia, že tam vonku, ukrytý medzi stromami je muž , ktorý ju pozoruje od chvíle ako sa predierala závejmi snehu a snažila sa dostať do chalúpky. Neušiel mu jediný jej pohyb, zazrel ju vo chvíli kedy si uvedomil, že by sa mal pomaly zberať na odchod lebo sa blížila snehová búrka a on nemal chuť pocítiť ju na vlastnej koži. Bol na svojej zvyčajnej prechádzke aby sa nadýchal čerstvého vzduchu, pokochal sa krásou tohto krásneho kútika sveta a nabral inšpiráciu na ďalšie písanie, ktoré ho čakalo. Miloval víkendy na svojej chalupe, to úžasné ticho a samotu, ktorú potreboval k svojmu písaniu a ktorú mu práve jeho chalupa ukrytá v tomto údolí umožňovala. Bola to oáza pokoja a mieru.

Chcel sa pred ďalším písaním prejsť a trošku prevetrať aj svojho štvornohého priateľa.

To drobné žieňa ho zaujalo v momente ako ju zazrel, udatne bojovala so snehom a bol si vedomí toho, že sa nemieni len tak ľahko vzdať. V prvom momente jej chcel ísť na pomoc, keď videl ako sa jej drobné telo ohíba pod ťarchou batohu, ktorí sa jej vynímal na chrbte.

No v zápetí ho niečo zastavilo, odhodlanie, ktoré sršalo z jej červených líc, nevidel jej do tváre, lebo jej veľká kapuca zakrývala tvár, nevedel preto posúdiť či je krásna, no vlastne ho to ani nezaujímalo, nemal čas ani chuť zaoberať sa cudzou, ženou...a predsa ho niečo neznáme ťahalo aby ju pozoroval aj naďalej. Chcel odísť, no nemohol. Ukryl sa na posede, ukrytom v obrovskej húštine, keď už bolo zrejmé že snehovej búrke neutečie, vedel že práve z toho miesta bude mať na ňu skvelí výhľad, dobre poznal túto chatu aj jej majiteľov a vedel, že keď otvorí tie najväčšie dvere, ktoré v sebe ukrývali prednosť tejto chaty, odkryje sa nielen jej neuveriteľný pohľad na čistinku no aj jemu skvelí pohľad na vnútro chaty, na ňu.

Videl ako pobehovala po chate a chvíľami sa správala ako malé dieťa, bol to úžasný pocit, pozorovať ju a vidieť ako reaguje na všetko, čo objaví. Vybehla na horné poschodie a.....jašila sa ako nezbedné dieťa, bola taká bláznivá alebo taká nevinná? Všetko tak spontánne prežívala alebo ......nevedel si to vysvetliť, no celkom ho zaujala. Ako ju tak zamyslene pozoroval, uvedomil si , že sa začala vyzliekať, ani nevedel ako no otočil sa, bol na ňu nesmierne zvedaví no určite ju nemienil špehovať ako sa prezliekal, to nie, to by nebolo správne. Bolo pravdou, že mal to nutkanie zazrieť ju aspoň na okamih, veď bol predsa muž.......no keď sa k tomu predsa len odhodlal a kútikom oka zablúdil k miestu kde sa vyzliekala, mala už na sebe niečo , čo pripomínalo obrovskú nočnú košeľu alebo niečo podobné. Bolo to obrovské a úplne sa v tom strácala tak ,že jediné , čo bolo dopriaté jeho zvedavému mužskému pohľadu, boli nohy zahalené v úžasne dlhých podkolienkach, vyzerala ako malé strašidlo, no zjavne jej to vôbec neprekážalo. Musel však uznať, že roztomilé strašidlo. Určite si ani neuvedomila ako vyzerala bezstarostne a chutne. Bola zaujatá obliekaním, takže nemala ani len potuchy, že tam vonku je niekto kto ju zanietene pozoruje.

Natiahla si ešte červené tepláky, našuchla niečo na nohy a razom mu zmizla z dohľadu. Videl ako cupká radostne po schodoch v náruči zviera fľašu (pravdepodobne vína)a opäť mu zmizla niekde v inej miestnosti. Lepšie sa ponoril do teplej bundy, ktorá ho príjemne hriala rozhodnutý ešte chvíľu stráviť pozorovaním tej záhadnej osôbky. V zápetí ju opäť zazrel, kráčala pomalým neistím krokom a v rukách pevne zvierala hrnček nevídaných rozmerov, musela byť veeeeľmi smädná , ten pohľad vyčaril úsmev na jeho tvári, keď znenazdajky čírou náhodou šup a časť obsahu hrnčeka (či skôr hrnca) sa ocitla na jej obrovskom, krásne bielom tričku. Z jej tváre a pier sa dalo prečítať, že tím je zjavne nahnevaná a pravdepodobne si aj od srdca šťavnato uľavila, no nevedel je z pier prečítať slovo, ktoré jej pery tak náhle vyslovili, zároveň akoby sa jej uľavilo, na jej tvári sa zračil bezstarostný výraz a ona svoje drobné telo uložila na kožušinu, ktorá sa nachádzala pred krbom. Jeho tvár ešte stále zdobil úsmev a on mal pocit, že sa usmieva ako blázon, asi sa fakt zbláznil. Pozoruje tu úplne neznáme ženu a je ňou nesmierne nadšený, pritom o nej nevie vonkoncom nič, ani len farbu jej očí ešte nemal ani kedy zistiť, spozoroval len , že je nižšieho vzrastu, pravdepodobne dobre zaokrúhlená na tých najsprávnejších miestach i keď to nebolo úplne jasné, keďže to obrovské oblečenie viac ukrývalo ako prezrádzalo. Cítil ,že mala v sebe niečo, čo ešte nevidel u žiadnej inej ženy ani u tej svojej. Určité kúzlo nevinnosti, jednoduchosti a obyčajnej krásy, ktorá sálala niekde z jej vnútra. Nebola doslova krásna, bola.....................................iná - jednoduchá.

Mala dlhšie vlasy, strapaté akoby ani nepoužívala hrebeň, no predsa mal pocit, že dotknúť sa ich bi bol ten najúžasnejší pocit na svete. Ako tak zamyslene ležala pred krbom a pozerala do neznáma, vlasy sa jej nádherne leskli a padali jej ledabolo na plecia, nedbanlivým pohybom ruky si ich prehodila dozadu a zopár prameňov zastrčila za uško. Bol to tak obyčajný pohyb a predsa v ňom bolo kus príťažlivosti, nebol to pohyb ruky, ktorá sa úpenlivo stará o svoj výzor a každé gesto je vopred naplánované, práve naopak, robila to s takou nedbanlivou prirodzenosťou až to vyrážalo dych. Znenazdajky natiahol pred seba svoju dlaň s úmyslom pohladiť tú nežnú krásu. V zápetí si uvedomil, čo chcel urobiť a, že sa mohol prezradiť, tým náhlim nepremyslením pohybom. Uvedomil si, že sa správa ako blázon, on ktorí sa držal svojich zásad a bol vďačný za svoju rodinu, za zázemie, ktoré sa medzi nimi vytvorilo, za priateľstvo, ktoré po dlhých rokoch manželstva zavládlo medzi ním a jeho ženou, priateľstvo , ktoré staval nad lásku a nesmierne si ho vážil, bolo preňho všetkým.

Toto predsa nieje on, nikdy ho nezaujímali cudzie ženy. Musí už prestať, zobrať sa a odísť, nie je to správne, voči nej, voči jeho rodine, voči nemu samotnému. Voči nikomu. Je to predsa cudzia, neznáma žena. Tak už dosť! Snehová búrka pomaly ustávala a on pevne rozhodnutý sa už nevrátiť, vybral sa opatrným no pevným krokom, krátkym zasneženým chodníčkom ku svojej milovanej chalupe. Aj jeho štvornohý priateľ už bol netrpezlivý a krútil chvostíkom od šťastia, že sa konečne vracajú do tepla.

Karin z jej snenia vytrhol zvláštny nepatrný pohyb vonku, ktorý zaznamenala v kútiku oka, zaostrila zrak no nič nezvyčajného tam nevidela až na to že snehová búrka už ustávala a čistinka vonku začala nadobúdať určitú podobu. Vlasy je padali do očí, tak si ich nedbanlivo prehodila rukou dozadu a zopár nezbedných prameňov zastrčila za ucho. Tak veľmi sa jej chcelo vybehnúť von a vyblázniť sa do sýtosti v tom bielučkom snehu, ktorého bolo všade navôkol tak neuveriteľne veľa. Babka perinbabka (ako pre potešenie nazývala Karin zákonitosti prírody) sa dnes parádne odviazala a nechala voľný priebeh putovaniu snehových vločiek na našu zem. Valili sa z oblohy jedna za druhou a pokrývali našu zem svojou bielou krásou, ktorú svojim množstvom a jednotnosťou vytvárali, sťaby bielu perinu. No pomaly sa začalo zmrákať a Karin si uvedomovala, že ten správny čas ešte nenastal . Usrkla si z vínka, ktoré jej pomaly ale isto začínalo chladnúť a strácať svoje osobitné čaro. Karin nahla hrnček nad ústa a viacerými hltmi zmenšovala jeho obsah. Uvedomovala si, že nerobí zrovna najsprávnejšiu vec, nakoľko nebola zvyknutá na akíkoľvek alkohol, bolo viac ako pravdepodobné, že jej stúpne rýchlo do hlavy. Lenivo sa pozviechala zo zeme, priložila do krbu, čo najviac polienok dreva. Prišuchtala sa ku vchodovým dverám a uistila sa, že dvere sú zamknuté na desať západov, nie že by sa bála ale istota bola istota a ona nemala náladu na nevítaných návštevníkov. Cítila , že víno už začína pomaly pôsobiť, ešte zopár krát ťukla vypínačom aby sa tie veľké dvere za presklenenou stenou kúsok privreli a dopriali jej tak trošku súkromia, no zároveň nezakryli ten prekrásny výhľad, ktorí sa jej začínal naskytovať.

Ešte stiahla zo stoličky hrubú prikrývku, ktorá tam bola starostlivo uložená , svoje omámené telo položila na kožušinu pred krbom, obložila sa vankúšmi, hodila na seba prikrývku a s pocitom, že ide obdivovať tú krásu, ktorú má pred sebou ani nevedela ako znenazdania razom zavrela oči a vydala sa do ríše snov, z časti unavená namáhavou cestou, ktorú absolvovala a s časti omámená vínom, ktoré takmer na dúšok vypila, zaspinkala bezstarostne a sladko.

Ráno, do ktorého sa prebudila, bolo krásne a slnečné. Ešte sa jej nechcelo prebúdzať a otvoriť oči, no mala takí podvedomí pocit akoby ju niekto pozoroval, z krbu ešte sálalo slabé teplo, prikrývka ju dostatočne hriala a cítila sa v tom teplúčku tak skvele, ešte sa jej ani trošku nechcelo prebrať, rozlepiť oči. No ten prazvláštny pocit akoby bol niekto na blízku jej nedal pokoja. Pomaly sa začala vyťahovať, naťahovať, zívať ako malé mača, päsťami si popretierala ospalo oči a pomaly ale isto začala zaostrovať svoj zrak aby sa na vlastné oči presvedčila, či je jej zvláštny pocit správny alebo..................Išla si oči vyočiť no aby sa priznala nič nevidela, iba samú krásu a nádheru navôkol, to bolo to jediné a pre ňu v tej chvíli podstatné. Keby sa bola lepšie prizrela , bola by určite zbadala čerstvé stopy v snehu, ale.........

Karin vzala svoju tvár do dlaní, pretrela si opäť oči, povykrúcala hlavu do všetkých svetových strán , poškrabkala sa na pokožke vo vlasoch, zazívala, zavrela oči a opäť ich otvorila, prstami si uhladila strapaté vlasy a konečne sa rozhodla vykutrať sa spod teplej prikrývky a čeliť chladnej realite, ktorá na ňu čakala. Akonáhle sa vymanila z toho teplúčka prikrývky, ktoré ju obklopovalo našmátrala mobil aby mohla zistiť koľko je vlastne hodín,

10:00, pekne si ,si pospinkala Karinka ,už by bolo načase aj vstávať, nemyslíš?- prehovorila Karin sama so sebou. Ale, čo nič sa nedeje, môžem si to predsa raz za čas dopriať, no nie?

Zodvihla sa zo zeme a nechala prikrývku spadnúť na zem, zaplietla sa jej popod nohy, takže Karin samozrejme skončila skoro znova na zemi, našťastie sa jej podarilo udržať rovnováhu a akoby zázrakom z toho vyviaznuť bez pádu. Odšuchtala sa na toaletu aby mohla vykonať aspoň tie najzákladnejšie hygienické potreby. Osviežila sa studenou vodou a nechala kvapky vody stekať po svojej tvári, bolo jej tak príjemne, zobrala do rúk uterák a prikryla si ním tvár, naniesla si na vysušenú pokožku svoj obľúbený krém ,,DOVE“, do dlane uchopila kefu na vlasy, rozhodnutá aspoň trochu ich usmerniť na svoje miesto. Vyšla z kúpeľne a podišla k oknu, svojim zrakom pozorovala okolie a zároveň si začala kefovať vlasy. Jej jemné a nezbedné vlasy priťahovala kefa ako magnet, elektrizovali jej a praskali pri ich česaní, bol to príjemný oslobodzujúci pocit i keď to nemalo želaný účinok, lebo vlasy si aj napriek Karininej snahe robili čo chceli, nakoniec to predsa len vzdala. Hodila kefu na posteľ, zalovila v batohu a začala sa tam bezhlavo prehrabávať, výsledkom bolo zopár kusov odevu, ktoré odtiaľ Karin vydolovala. Hrubý sneho-biely rolák, biele tričko, biele vytelené kamaše, nemohla chýbať ani čiapka a teplá prešívaná bunda, no tie už boli čiernej farby, boli to jej najobľúbenejšie farby. Celú tú kopu oblečenia zobrala do náručia a cupkala dolu schodmi, položila to na stoličku a rozhodla sa uvariť si aspoň ranné horúce kakao a potom sa pustí do prieskumu po okolí. Kakao bolo rýchlo hotové a Karin pre istotu radšej najprv usŕkavala pomaly z hrnčeka rozhodnutá prezliecť sa až potom, ak by náhodou kakao nejakým nedopatrením skončilo zasa na jej tričku, tak nech je to radšej na tom špinavom ako znova zagebriť ďalšie. Kakao si vychutnávala pozorovaním vtáčikov, ktorí sa márne snažili nájsť v búdke nejaké to zrniečko do zobáčika. Karin bola rozhodnutá presnoriť celú chatu, len aby tam pre tie malé milé stvorenia našla aspoň kúsok potravy. V rýchlosti dopila tých pár kvapiek kakaa , ktoré jej tam ešte ostávali , odložila hrnček na stôl a išla sa prezliecť. Povyzliekala sa do spodného prádla, keď si uvedomila, že zabudla na čistú spodnú bielizeň. Takto sporo odetá, vybehla hore po schodoch, nazrela do vaku odkiaľ vytiahla starostlivo poskladané v sáčku ukryté spodné prádlo, vrútila sa do sprchy a neuveriteľnou rýchlosťou absolvovala krátku sprchu, celé telo pokryla voňavým telovým mliekom, natiahla si sporé krajkové tangá - nohavičky, krajkovú – bielu zvodnú no predsa len hlavne pre ňu pohodlnú podprsenku. Nezabudla ani na trošku parfúmu, ktorý k nej neodmysliteľne patril, je pravda, že tu ho vlastne ani nepotrebovala, no bol to už vlastne jej bežný rituál, ktorým začínala deň. Vybehla s kúpeľne, brala schody po dvoch, zastavila sa až pri kôpke oblečenia, ktoré si

začala začala náhlivo obliekať, lebo už cítila chlad, ktorý jej hladil nahú pokožku. V krbe sa už nekúrilo a v izbe začínalo biť citeľne chladno. Obliekla si hrubé biele punčochy, biele tričko, biele kamaše a hrubý vlnený bieli rolák. Pricupitala ku krbu aby v sa v ňom opäť jej pričinením mohol rozhorieť oheň. Potrebovala tam mať opäť príjemne tepľúčko keď sa vráti z obhliadky okolia. Oheň sa prudko rozhorel a to bol povel pre Karin ísť pohľadať nejaké zabudnuté krmivo pre vtáčiky, bola pravda, že niečo predsa len našla, no bolo toho tak žalostne málo, že Karin bola rozhodnutá vymyslieť čokoľvek len aby im mala, čo ponúknuť.

V tom ju napadla spásonosná myšlienka, žiadne vtáča nepohrdne makom, či odrobinkami z chleba a toho mala ona našťastie nadbytok, s úsmevom na tvári sa preto vybrala do kuchyne pre sáčok do , ktorého s nesmiernou radosťou namrvila krajec chleba. Vrátila sa do izby, opäť priložila do krbu, natiahla na seba bundu, vlasy ukryla pod čiapku, omotala si okolo krku teplú šál, zababušila sa do bundy, natiahla si hrubé čierne ponožky, čierne vysoké snehule a takto vyzbrojená, vybrala sa na obhliadku okolia. Odomkla dvere, bedlivo za sebou zamkla, klúčik ukryla do vrecka na bunde a vydala sa naprieč kopám snehu, ktoré sa pred ňou týčili.

Brodila sa po pás v snehu rozhodnutá dostať sa bezpodmienečne až k búdke pre vtáčiky, bolo to dosť náročné, no stálo to za to. Vysypala do búdky všetko, čo sa jej podarilo dať do kopy a z bezpečnej diaľky pozorovala húfy bezbranných vtáčikov, ktorý sa s radosťou vrhli na tú hostinu. Ten pocit radosti a pomoci tým bezmocným stvoreniam stál jednoznačne za to. Karin bola neskonale šťastná, že im mohla pomôcť, ju to z biedi nevytrhne a im to neskutočne pomôže. A to bolo na tom to najpodstatnejšie a najkrajšie. Nechala ich nech sa v kľude napapajú a rozhodla sa ísť si užiť to úžasné množstvo snehu. Mala chuť behať, no nebolo to také jednoduché ako si predstavovala, sneh jej siahal niečo vyše pása ,ten jej, jej chuť k behu drzo znemožňoval. S pocitom bezstarostnosti sa hodila na chrbát do snehu a zostala tam nehybne ležať, bolo jej krásne, ležala si tam v tej kope snehu, pozorovala oblohu a bola šťastná, bolo pravdou, že jej srdiečko postrádalo niekoho, kto by tu bol s ňou a zdieľal s ňou tento úžasný a nezabudnuteľný pocit, no vedela, že chcieť to, túžiť po tom ,to by bolo priveľa, bolo to nemožné................................kto by stál o ňu a práve o takéto obyčajné bláznovstvo? Práve to, že nikto a preto si musela vystačiť sama, musela, chcela, bola šťastná, sama - ale , šťastná. Prevrátila sa na brucho, pozviechala sa zo zeme a začala bezhlavo rozhadzovať sneh všade navôkol seba, robila si v dlaniach gule a hádzala ich kade tade, mať tak teraz pri sebe niekoho s kým by mohla šantiť a guľovať sa sním do zbláznenia sveta, ale bola tu len ona a ten sneh, ktorý ju už začínal nepríjemne na dlaniach chladiť a omŕzať jej pršteky, v tej rýchlosti akosi pozabudla na rukavice. Začala si dlane trieť o seba aby v nich aspoň trochu rozprúdila krv. Pomaly sa brodila snehom, keď tu jej pohľad zachytil neďaleko chaty čerstvo odhrnutú lesnú cestu, ktorá v sebe ukrývala kus zamrznutej mláky, Karin zasvietili oči , náhlivo sa začala približovať aby sa mohla vrátiť do detských čias a užiť si bezstarostne ten pocit zo šmýkania sa po ľade. Bola jej trošku zima na tá jednoduchá radosť z objavu možnej šmykľavky potlačila pocit zimy do ústrania a Karin sa dala do šmýkania, sprvu to šlo obtiažne, no len čo sa povrch ľadu vyhladil , išlo jej to ako po masle, sem tam zavrávorala a zamávala rukami vo vzduchu , vždy sa jej ten balans akosi podaril vyrovnať, takže neskončila našťastie na zemi, keď už bola dostatočne vybláznená a rozhodnutá pobrať sa pomaly do chaty, ešte naposledy jej noha stúpla na ľad a práve vtedy sa to stalo, bola to nešťastná náhoda alebo osud, ktovie- no stalo sa. Karin sa nepodarilo udržať rovnováhu a príliš veľký rozbeh spôsobil, že karin dopadla na chrbát, udrela si hlavu a zostala nehybne ležať na zemi......................................................

Palino sa vo chvíli ako dorazil do chalupy, vrhol k notebooku rozhodnutý napísať ďalšiu rozprávku, no musel si priznať, že jeho myšlienky lietali všade možne lien nie tam kde to bolo treba, uvedomil si že už toho asi moc nenapíše, zrakom zablúdil ku piecke pri, ktorej sa vyhrieval jeho štvornohý kamaráta sladko spal, máš pravdu – pomyslel si, zavrel notebook

a išiel sa uložiť do postele, na svoje vlastné počudovanie, zaspal nato tata.

Prebudil sa na naliehavé kňučanie svojho zvieracieho kamaráta , ktorí netrpezlivo prestupoval predo dvermi a dával to aj patrične najavo. Zjavne bol nedočkavý vyhovieť svojej psej potrebe. Áno, áno kamarát, hneď to bude, daj mi okamih. Náhlivo sa obliekol, natiahol na seba svoje neodmysliteľné rifle, hrubšie tričko, umyl sa, poutieral. Ešte čiapka, riflová bunda s kožušinou, prešívaná páperová vesta, hrubé rukavice a môžeme vyraziť. Otvoril dvere a rozradostený pes sa začal brodiť v snehu, Palino zobral lopatu aby aspoň trochu odpratal sneh s chodníka až po príjazdovú cestu, nemal dobrí pocit lebo si uvedomoval, že celú noc sa mu snívalo o tej neznámej žene od susedov. To sa mu ešte nestalo, veď ju ani nepozná, tak prečo o nej potom sníva? Ach jaj musí si ju vyhnať z mysle, už tam dnes nepôjde, bude pekne pri piecke popíjať suché vínko alebo po prípade chutný zelený čaj a písať ďalšie rozprávky, nie mrhať časom pozorovaním niekoho, kto......človek mieni, srdce mení......ani sám nevedel ako a zrazu si uvedomil, že je na krok od miesta, kde včera strávil čas pozorovaním záhadnej neznámej. Tak veľmi sa chcel otočiť a utiecť no nohy ho vôbec nechceli poslúchať, pomaly sa teda priblížil ku chate, potichu, nenápadne, určite je už hore, veď bude čoskoro desať, takže....

Na jeho veľké a milé prekvapenie, jeho neznáma ešte sladko spala, bolo zjavné, že zaspala pri krbe a vôbec jej to nevadilo. Bola zakutraná v hrubej prikrývke v záplave vankúšov, spod prikrývky jej vytŕčala strapatá hriva vlasov a anjelski nežná tvár, mal jedinečnú príležitosť obzrieť si ju z bezprostrednej blízkosti, keďže bol priamo pri sklenenej stene a ona ešte sladko spinkala len na dva či tri kroky od neho, za priehľadným sklom. Bol to zvláštny, príjemný pocit, smieť byť tak blízko nej, nebolo mu dopriaté uzrieť farbu jej očí, no cítil, bol presvedčený že sú krásne, obyčajné, no nezvyčajne krásne. Vlastne všetko na nej bolo také jednoduché , no krásne. ,,Veď v jednoduchosti je krása“ a ona toto rčenie svojou osobou presne vystihovala. Nemohla by byť krajšia ani keby sa namaľovala a obliekla sa do prekrásnych šiat, zaiste by bola nesmierne príťažlivá, no takto, toto k nej pristalo viac, nepoznal ju, no cítil to tak a vo svojich citoch, názoroch, poznaniach sa nikdy nemýlil.

Bol by schopný dívať sa takto na ňu aj hodinu, dve a objavovať na nej stále niečo čo jeho pohľad i srdce tešilo, no znenazdajky sa pomrvila s očami stále privretými ,sa začala naťahovať a vystierať sťa malé mačiatko, jej pery sa od seba oddelili a ona začala zívať ako malé levíča, uvedomil sa , že čoskoro môže otvoriť oči a jej reakcia na jeho osobu za sklom by nemusela byť dvakrát príjemná, pomaly začal cúvať a rozhodol sa utiahnuť do bezpečnej vzdialenosti odkiaľ by ju mohol nerušene pozorovať, potreboval mať dobrí výhľad no zároveň nebyť odhalený. Rozhodol sa opäť pre posed, bol dostatočne blízko a dobre ukrytý, nehrozilo mu tam odhalenie a poprípade mohol odtiaľ kedykoľvek nepozorovane zmiznúť. Zaujal svoje miesto, keď práve v tej chvíli Karin o tvorila oči, tak veľmi túžil poznať ich farbu, uzrieť ich z blízka. No vedel, že to nieje možné ak aj raz vôbec bude......bude môcť hľadieť do nich len ako kamarát a svoje pocity bude musieť ukryť do hlbín svojho srdca, tak to bolo, muselo byť, správne. Nemohol by pripustiť zničiť život tím, na ktorých mu najviac záležalo, preto keby cítil čokoľvek, vedel o tom len on a tak to aj zostane. Vraví sa , že priatelia sú na to, že im môžeme všetko povedať o všetkom sa s nimi porozprávať, no povedzte priateľovi len tak z nenazdajky z očí do očí, že je pre vás viac ako iba priateľ, že k nemu cítite viac ako priateľstvo........to by bolo nemožné, nesprávne, bolo by to proti všetkému v čo veril, čo mal. Preto bol vďačný za takíto krátky neškodný okamih, ktorí mohol stráviť v jej blízkosti, aj keď len potajme. Pomaly sa odhodlala vykutrať s pod prikrývky a postaviť sa bola tak nežne nemotorná, prehliadla prikrývku , ktorá sa jej zamotala medzi nohy a len tak ,tak, že neskončila nosom smerom dolu v poslednej chvíli sa jej podarilo vyhnúť pádu a začala kráčať krok za krokom hore schodmi, tak jednoducho dokázala vyčariť úsmev na jeho tvári. Videl ako vošla do izby a začala sa prehrabávať v batohu, vybrala odtiaľ zopár kúskov oblečenia, samé biele veci . Zobrala to do náručia a zasa cupkala dolu schodmi, položila tú kopu šatstva ledabolo na stoličku a odšuchtala sa do inej miestnosti, na okamih ju stratil z dohľadu no netrvalo to dlho, o chvíľu už pricupkala so hrnčekom , z ktorého sa parilo, pravdepodobne popíjala rannú kávu alebo čaj. Všimol si ,že sa zahľadela von, jej pohľad zosmutnel a akoby nad niečím zanietene premýšľala. Náhlivo vyprázdnila obsah hrnčeka a začala zo seba zhadzovať kúsky oblečenia. Palino sa chcel obrátiť , no nedalo sa nepozerať sa na tú ženskú nádheru, nebola síce dokonale štíhla, no nemala ani nič naviac, ten pohľad stál určite za to. Zostala len v spodnom prádle, ktoré spočívalo v čiernej podprsenke a rovnako čiernych tangáčoch, tak nejak sa volal ten kúsok látky, ktoré nosili dnešné ženy a veru mal, čo to do seba. Zakrýval správne miesta, čo to zároveň aj odhaľoval, no niečo nechával aj na mužskú fantáziu a to bolo na tom to najúžasnejšie a najprovokatívnejšie. Mala úžasne zaokrúhlené prsia, teda aspoň to čo jeho zraku bolo dopriaté uvidieť nasvedčovalo tomu, že sú krásne a príťažlivé na pohľad. Mala užší pás a široké boky, jednoducho bola zaokrúhlená na tých správnych miestach. Nedalo sa povedať, že bola štíhla no ani nie silná, bola akurát, ako stvorená pre lásku, pre dotyky muža , ktorý dokáže oceniť jej jednoduchú a nezabudnuteľnú príťažlivú krásu. Akoby si náhle uvedomila, že jej niečo chýba, vybehla hore schodmi, opäť videl ako sa kutre vo vaku, zjavne v ňom niečo hľadala, vytiahla z neho sáčok s neidentifikovateľným obsahom a náhle zmizla v kúpeľni. A tak toto bude určite nadlho, pomyslel si Palino a chcel sa pomaly zberať na odchod keď tu zrazu ako náhle zmizla tak náhle sa aj objavila, usmiata v bielom krajkovom spodnom prádle bola ešte nádhernejšia, leto na jej tele kde tu ešte zanechalo stopy a bolo na jej pokožke badať biele pásiky po plavkách. V dlani zadumane zvierala hrebeň, či kefu na vlasy, pristúpila k oknu a začala zadumane bojovať s tou nežnou záplavou hnedých vlasov, prečesávala ich zas a znova až pokiaľ sa jej nádherne neleskli, aj napriek jej úpornej snahe priviesť ich k rozumu, jej vlasy si robili, čo sa im zachcelo. Kefu hodila na posteľ a zbehla po schodoch dolu, bolo zjavné, že nakoľko oheň v kozube už dávnejšie dohorel zatriasla ňou zima. Náhlivo sa začala obliekať do toho množstva bieleho šatstva, ktoré si doniesla z vrchu. Bola celá v bielom ako snehuliak, ak takto vyjde von, určite sa mi v tom množstve snehu stratí, pousmial sa pri tejto myšlienke Palino. Ne známe drobné stvorenie pristúpilo ku krbu zo zjavnou snahou opäť ho priviesť k životu a rozprúdiť v ňom oheň. Bez problémov sa jej to podarilo a ona mu znovu zmizla v inej miestnosti, vyvolávalo mu úsmev na tvári ako sa sem tam zmetene , nenútene a predsa v rýchlosti pohybovala, akoby toho chcela tak veľa v krátkom čase stihnúť a popri tom nič zameškať, nič zanedbať. Objavila sa z úsmevom od ucha k uchu, ktorý zdobil jej nežnú tvár a v dlani zvierala sáčok plný odrobiniek. Obliekla si čiernu bundu, čiernu čiapku natiahla na svoju nežnú hlávku a nezbedne pramene vlasov skúsene ukryla pod čiapku. Teplý šál si obtočila okolo krku, zababušila sa do bundy a vyrazila ku východu. To bolo jasné znamenie pre Palina aby zmenil pole pôsobnosti, keby sa nebodaj rozhodla ísť si obzrieť posed, bol by odhalený a to rozhodne nechcel. Najrýchlejšie ako to bolo možné, zišiel dolu a ukryl sa za stromy , ktoré mu poskytovali vhodný úkryt aj výhľad.

V tej chvíli vyšla jeho neznáma von a zamykala dvere, klúčik si ukryla do útrob bundy a vybrala sa brodiť snehom. Bol to komický pohľad ako to malé stvorenie zapadá po pás v snehu a napriek tomu sa nevzdáva, niečo mala za ľubom a bolo to pre ňu zjavne veľmi dôležité, hneď na to Palino pochopil, urobila to, čo bolo jeho povinnosťou a radosťou zároveň, na čo ale kvôli nej zabudol, nasypať vtáčikom poživeň. Jej tvár , jej pohľad hovorili za všetko, robilo jej to zjavne radosť keď to mohla pre tie milé stvorenia urobiť, nakoniec bol rád , že kvôli nej na to zabudol, vidieť aké jej to pôsobí potešenie a radosť, aká je pri tom nadšená a šťastná, ten pohľad stál za to. Už dávno nestretol nikoho kto by to robil s takým zanietením a radosťou. Bola očarujúca a milá. Uvedomil si , že mala zlaté a úprimné srdce a to bol zjavne jeden z dôvodov prečo mu bola tak nevysvetliteľne blízka, prečo ho to k nej tak ťahalo. Pohľadom ešte láskala a hladila tie malé stvorenia, keď sa otočila a hodila sa do snehu, ostala v ňom nehybne ležať, o chvíľu zas začala rozhadzovať sneh všade navôkol a snehové gule lietali zo strany na stranu, očividne bola vo svojom živle a predsa mal pocit, že ju ,,niečo“ trápi, že niečo postráda, no akoby si to ,,niečo“ nechcela pripustiť. Keď sa dostatočne vybláznila , začala sa pomaly uberať naspäť smerom k chate, dlane si trela o seba a on si uvedomil, že nemá rukavice, ach jaj ty môj hlupáčik, pomyslel si Palino ísť do takej zimy bez rukavíc to je ale bláznovstvo, najradšej by som ti na tie tvoje drobné prstíky navliekol tie svoje a zohrial ti dlane svojim horúcim dychom, keby to tak bolo možné, zamyslel sa Palino.

Vrátil sa svojim zrakom naspäť k svojej neznámej keď tu , čo nevidí, nezbednica jedna, našla si novú zábavu, premávala sa na zamrznutom kúsku ľadu hore dole ako malé dieťa.

Oči jej žiarili nevýslovným šťastím, smiali ,sa od radosti behala hore dolu, šmýkala sa sem a tam, keď tu náhle malí balans a jeho neznáma skončila na zemi, prudko dopadla a zostala nehybne ležať.......................................

Palino ani na okamih nezaváhal, celí roztrasený k nej pribehol najrýchlejšie ako to len v tom snehu bolo možné. Vzal jej ruku do svojej roztrasenej aby vyskúšal jej tep, bol síce slabí no pravidelní, určite sa len udrela a omdlela. Náhlivo a nedočkavo jej nahmatal vo vrecku kľúč aby ho potom nemusel hľadať, nežne ju zodvihol do náručia a vôbec si neuvedomoval váhu jej tela, myslel len na to ako ju čo najrýchlejšie dopraviť do tepla. Opatrne a predsa tak rýchlo ako mu to váha jej drobného tela dovoľovala, odomkol dvere, opatrne so všetkou nehou akej bol v tej chvíli schopný, položil jej nevládne telo na kožušinu pri rozhorúčenom kozube. Vedel , že musí čo najrýchlejšie odstrániť z jej tela to mokré šatstvo a v prvom rade ju zahriať. Stalo sa to , o čom si nedovolil sniť nie to si to predstaviť, smel sa jej dotýkať, aj keď za nepríjemných okolností a nemal si to ani kedy uvedomiť, hlavné bolo, že bol pri nej a mohol je pomôcť. Mala jemnú pleť, ktorá však v tejto chvíli bola úplne premočená a premrznutá, vyzliekol ju a nechal ju len v spodnom prádle, nechal jej ho aby ju nepriviedol do rozpakov, keď sa preberie a zistí, že si dovolil vyzliecť ju. Rýchle vybehol po schodoch, bral ich po troch aby bol čo najskôr naspäť, v kúpelni našiel župan a z postele stiahol ďalšiu teplú prikrývku aby mohol zahriať jej telo. Zavinul ju do županu, na nohy jej navliekol teplé ponožky, ktoré zbadal prevesené cez stoličku, zhodil zo seba bundu a ľahol si ku nej, privinul si ju na svoju nepokojnú hruď, ukryl ju do svojho horúceho náručia, prikryl ich oboch teplými prikrývkami aby ju čo najviac zohrial a vlial teplo do jej tela. Tak veľmi sa o ňu bál, mal strach, že ešte ju len našiel, ani nemal kedy ponúknuť jej aspoň svoje priateľstvo a už mu unikala medzi prstami, bola tak bledá, pery mal pootvorené, nemohol inak, nie v tej chvíli, veď len raz, jeden jediný raz, krátky okamih. Svojimi perami sa dotkol jej, boli tak chladné, no tak nežné, cítil na nich ešte ranné kakao , ktoré pila, trvalo to len sekundu, krátky okamih, no stálo to za to. Aj keď mu ten letmí dotyk pier nemohla opätovať, bolo to omnoho viac ako si dokázal vôbec predstaviť, zrazu pocítil ako sa začína meniť je teplota, líčka jej zružoveli a on si uvedomil, že najhoršie majú za sebou. Rozhodol sa , že ju ušetrí prípadných rozpakov, ktoré by mohli nastať keby sa prebudila v jeho náručí, preto sa od nej odtiahol, starostlivo ju poprikrýval, ešte naposledy ju pohladil po vlasoch, ktoré boli práve tak jemné ako si predstavoval, prstami sa nežne dotkol jej pier , jej jemných čŕt, ešte sa letmo perami dotkol jej čela a rozhodol sa ísť pripraviť horúci bylinkový čaj, ktorý bol jeho špecialitou a jej určite padne dobre keď sa preberie.

Karin otvorila oči a v prvom momente si nemohla spomenúť kde vlastne je a čo sa stalo, bolela ju hlava, chcela sa otočiť no ten pohyb jej spôsoboval nesmiernu bolesť. Bola si istá jedine prekrásnym snom , ktorý sa jej prisnil, bol v ňom neznámi nežný muž, ktorí ju držal v náručí a správal sa k nej akoby bola tím najkrajším a najdôležitejším stvorením na svete. Niesol ju vo svojom náručí a zaobchádzal s ňou tak nežne a starostlivo. Jeho modré oči boli plné obdivu k nej a neuveriteľnej túžby, práve po nej. Bol to prekrásny sen, len nerozumela prečo sa z neho tak rázne prebudila a prečo ju tak bolí hlava. Konča svojich nôh ucítila pohyb a uvedomila si , že pri jej nohách sedí nejaký neznámi pes.

,,Dobré ránko“, ako sa cítite? Karin zachytila neznámi, no veľmi prívetivý hlas, o otočila sa smerom odkiaľ k nej doliehal hlas, na stoličke, vlastnej v jej tesnej blízkosti kľudne sedel príťažlivý muž, vek si netrúfala odhadnúť. Mal modré očí, miestami mu na sluchách vlasy pretkávali strieborné pramene, ktoré mu však ani náhodou neuberali na príťažlivosti, práve naopak . Jeho úsmev sa ukrýval za fúzikmi, ktoré mu dodávali určitú vážnosť. No ten jeho úsmev, úplne ju odzbrojil. Nemusel ani prehovoriť stačilo keď Karin obdaril svojim úprimným starostlivým pohľadom a prívetivým úsmevom, pochopila že jeho prítomnosť má svoj dôvod. Ani sa ho nemusela pýtať, sám sa razom rozhovoril a objasnil jej , čo sa vlastne stalo, ako spadla a on šiel zrovna okolo, čo bolo jej šťastie, inak to mohlo aj horšie dopadnúť. Priniesol ju do chaty, vyzliekol...Karin zostala v rozpakoch ,,vyzliekol?“ , ani si neuvedomila, že je vyzlečená, našmátrala pod prikrývkami župan a zároveň si uvedomila že predsa len má na sebe aspoň spodné prádlo, nie že by sa hanbila, no mala pocit, že nemala ktovie aké výnimočné telo, preto ho radšej zbytočne nevystavovala na obdiv, nebolo toho hodne. Spod privretých viečok ho obdarila nesmelým úsmevom a mlčanlivým poďakovaním.

Chápavo sa na ňu usmial. Postavil sa a pomalým krokom k nej pristúpil, v dlaniach zvieral šálku z ktorej stúpal dym. Nech sa páči, uvaril som Vám čaj, určite vám teraz dobre padne. Karin z vďakou prijala a keď sa snažila zovrieť hrnček v dlani ich prsty sa stretli v letmom dotyku, Karin mala na okamih pocit ako by sa už niekedy ich dlane stretli pri dotyku, len bolo pre ňu záhadou kedy a za akých okolností.

Karin mĺkvo hľadela do zeme a nevedela čo povedať. Jemu zjavne nerobilo problémy nadviazať rozhovor, lebo začal pomaly a príjemne rozprávať takže ani nevedela ako, v krátkej chvíli pridala sa k nemu a začali sa rozprávať o bežných veciach, radostiach i starostiach života, o svojich záľubách o svojich životoch . Čas neuveriteľne utekal, keď nastal čas rozlúčenia, obaja mali pocit ako by strácali kus zo seba, poznali sa tak krátko, tak málo a predsa akoby sa poznali odjakživa. Dohodli sa na tom , že zostanú priatelia a nájdu si vždy aspoň okamih aby sa mohli pozhovárať, stráviť spolu krátki okamih, či napísať si pár riadkov.

Ona našla oddych, pokoj, mier na duši, úžasného muža. Milého, príjemného, príťažlivého s obrovským srdcom, , ktorého smie nazývať priateľom. Ktorému túžila dať viac, vziať si od neho viac, no s ktorým žiaľ mohla zdieľať iba priateľstvo a spoločné záujmy, či sny. Priatelia sú na to aby sme sa s nimi mohli rozprávať o čomkoľvek a predsa tu bolo niečo , čo nebola schopná mu povedať, svoj sen, ktorý mala než otvorila oči a začula jeho príjemný hlas, uzrela jeho prívetivú tvár . No mala jeho , teda jeho priateľstvo.......a zostal je v mysli prekrásny sen, ktorí bude pre ňu navždy záhadou a zároveň túžbou po jeho zhmotnení.........

On objavil, nežnú záhadnú krásu, ktorú túžil spoznať a dotknúť sa jej, no osud mu doprial viac než len to. Nielen že sa jej smel dotknúť, ukryť ju vo svojom náručí, pohladiť jej pery svojimi. Získal aj jej priateľstvo a bolo mu dovolené zistiť, že v skutočnosti je práve tak úžasná ako v jeho pozorovaniach na diaľku, ktoré spolu s jej blízkosťou a bozkom, zostanú navždy jeho malým prekrásnym nezabudnuteľným tajomstvom, ktoré možno raz................

 

 

 

---