Bloodstreamruns

Došla som do izby a svietilo slnko - malovala obraz s velkými očami - Vieš, videla som slepca vo vlaku cestou do divadla, zvláštne modré oči mal, nádherné, ale slepé ... Modrá mozaika, z ktorejkolvek strany sa postavím, len na mna tie oči pozerajú ...

Vrátili sme sa a všetci ľudia boli oblečení ako na karnevale .. divadlo. Nepamatám sa, neviem o tom, znova sa pohlo, čo spalo, pocity bez spomienok .. myslela som si, ze doma otvorím dvere a vypadne .. utekala som do izby - smrť je zvláštna vec - už vieme, ako to vyzerá, tak teraz sa možeš vrátiť - predsa ma tu nemožeš nechať len tak, kde si? Ležím a čakám ... dýcha ... ano, ale prečo je studený ako kameň?

Vieš, že v deň, keď si sa narodila a nikto nebol doma, spadla drevená plastika na chodbe na schody a zasekla sa tak, že sa nemohol nikto dostať dnu? Vieš, tie flaky na stene sú odvtedy ... Hovorilo sa, že to on sa vrátil a nechcel, aby si sem prišla ty ... Mala by si sa s niektorými ľudmi trochu rozprávat, aj keď ich nemáš rada, potom tu už nebudú ...

Tak som sa k lekárovi vybrala, že dlho som tam nebola a predsa len som už stará a predstav si, povedali mi, že mi zostávajú dva roky života - veď sa o seba nejako postaráte. - Ano, postaráme.

Vieš, že keď si v zime lahnem vonku na zem, tak už necítim viac zimu a hviezdy sú tak blízo, že sa ich možem dotknúť? - Načo ti je nož? Chceš vyrezávať ornamenty? - Ano, do rúk ... len tak - len tak utekám studenou nocou kým nespadnem od únavy do snehu .. len ja a hviezdy.

Chcem ti asi niečo povedať .. alebo len rozprávať? - No, čo keby sme zašli na psychiatriu, zajtra? Uvidíš, že všetko bude zase dobre ... aj ja som tu už desať rokov namiesto tých dvoch ... a čo ti uvarím zajtra na obed? - Ja vlastne už nič povedať nechcem ... hrajme radšej ďalej .. divadlo.

---