v ten deň

Sedela som

plná radosti,

múdrosti, svetla

na brehu láskavého,

tajomného mora

v poddajnom,

teplom piesku

s mierom v duši

pohodou v tele

a držiac za ruku Boha

cez vytušenú lásku

úplne všetkých ľudí...

... Keď si prišiel.

Tvoja ruka pleskla!

zabolela koža,

popálil si ohňom

neochraňovanú dušu

- a Boh sa stratil.

...

Keď štíhly had

vytušil šancu,

chýbali mi práve

sily k činu

a on neskutočne ľahko

zasekol zuby

do môjho tela

- zuby plné jedu.

Zabudnúc na chvíľu  

i na bolesť facky

precítila som nové:

čistý strach o holý život.

...

Vliekla som sa chromá

hľadajúc hojivý koreň

ktorý vie zachrániť

moje pozemské bytie.

...

Ale ... až...keď sa z mora

vzodmula obrovská vlna

ktorá ma zdvihla

do nebezpečnej výšky,

s úškľabkom radosti

z pripravovaného pádu

do neskutočných hĺbok,

pokrytých

 -  nie mäkkým pieskom,

ale zrazu už skalou,

iba potom, ... keď som po páde

ležala úplne a celkom

polámaná na brehu,

tak vtedy!

to tvoje zaucho prestalo

už navždy trápiť a bolieť.