sama neviem

„Veľmi by si sa nahnevala, keby som ti teraz povedal, že to bol len vtip? Že som si to celé vymyslel?“ Opatrne sa spýtal a pozeral na mňa psím pohľadom. Neveriacky som zdvihla hlavu. „To myslíš vážne?“ Pozerala som na neho s otvorenými ústami. „Naozaj to bol len vtip.“ Boris sa pobavene usmieval. „Prečo ti to mám veriť? Čomu mám vlastne vôbec veriť?“ Postupne mi začalo dochádzať, čo sa vlastne stalo. Prestávala som veriť, že mi vôbec niekedy hovorí pravdu. Nejako som sa pozbierala, trasúcou sa rukou zapálila ďalšiu cigaretu a pokrútila hlavou. „Neverím ti.“ Len ním tak trhlo. „Čo mi neveríš?“ Ešte bol pomerne sebaistý, spýtal sa to akosi absurdne. „Nič. Už nič....Prečo by som mala?“ Ticho. Zdesený pohľad, roztrasené ruky. Pomaly si začal uvedomovať rozsah toho , čo spôsobil. „Hneváš sa?“ „Nie, len...“ „ty si myslíš, že som fakt až taká sviňa?“ „Ja neviem.“ Bolo strašne ťažké utriediť si myšlienky a odpovedať na jeho otázky zároveň. Pýtať by som sa predsa mala ja. Ale nevedela som čo. Čo z odpovedí si mám vybrať a ako si z nich poskladať pravdu. Kde v tej zmesi lží a klamstiev mám vypátrať úlomky pravdy? „Čomu mám teda veriť?“ Bola som už zúfalá. „Mne?“ Zaznela opatrná protiotázka. „Ale čo si z teba vybrať?“ V hlave mi vírili obrovské množstvá myšlienok, otázok, vysvetlení. Ja som ale nebola schopná ich zachytiť. Mlčala som, iba krútila hlavou. Nemala som žiadny oporný bod, od ktorého by som sa mohla odraziť pri skladaní pravdy. „Kto si? Veď ja ťa vôbec, ale vôbec nepoznám.“ „Nerozumiem“ To už sa aj on začal hrať so škatuľkou od cigariet, nervózne podupkával nohou a fajčil. Objavili sa mu vrásky na čele. Mračil sa. „Ty mi vážne neveríš?“ „Nie. V podstate nemám čomu. S úplnou vážnosťou si mi natlačil do hlavy príbeh o príliš vysokej hre. Zatiahol si do toho  skutočných ľudí, ktorých poznám. Opísal si mi množstvo situácií, udalostí a neprehliadnuteľných detailov. Sám si sa vykreslil s dokonalou nevinnosťou a bez akýchkoľvek obáv z možného neúspechu. A potom, keď som na dne, povieš mi, že to bol žart?!“ Ticho.  Pomaly som si potiahla z cigarety a naberala druhý dych. Nekričala som, nezúrila, žiadna prílišná gestikulácia. Smútok, bolesť a ticho. Sedela som tam ako zmoknuté kura. Milý čitateľ. Neviem, či si dokážeš predstaviť situáciu takú, aká naozaj bola. Prepáč mi, že neviem slovami čarovať tak, ako pán Dali farbami. Vrátim sa ale k tomu, čo sa dialo za sklom v kaviarni. Vysoké poháre už boli prázdne. Ostali v nich len slamky a pena. Nemohla som sa už viac pozerať von oknom, na Borisa už vôbec nie. Vďačnou obeťou sa mi teda stal pohár. Ako opilec v tej najšpinavšej, najposlednejšej krčme som s ním rozoberala to, čo sa práve udialo. Snažila som sa pochopiť prečo, a čo vlastne ten človek oproti mne urobil. Ten  človek, ktorého som nepoznala. Videla som tie isté oči plné obáv, ostrý nos, pery, ktoré sa zrazu neusmievali. Čelo mal zamračené a v trasúcej sa ruke držal cigaretu. V tej chvíli som si želala čítať mu myšlienky. Možno by som aspoň prišla na to, čo je pravda a čo klamstvo. A prečo to všetko. „Hneváš sa?“ chytil ma za ruku. Odtiahla som sa a hlavu som otočila na druhú stranu. „nie...“ „Tak čo je s tebou...?“ Hlas mal podfarbený jemnou panikou. „Veď som ti povedal, že to je žart.“ Evidentne zachraňoval situáciu, no nešlo to. „Neverím ti. Nemôžem ti veriť. Teraz sa mi hlavou premieta všetko, čo si mi kedy povedal. A ja rozmýšľam, čo si z toho vybrať ako pravdu. Si totižto ten typ človeka, ktorý nielen príbehy vymýšľa, ale dokáže ich aj s prehľadom a dokonale zahrať. Tak sa nediv, že ti neverím.“

Boris si vzdychol a začal mi zoširoka vysvetľovať všetko, čo mu práve prišlo na rozum. Ani po jednej vete nevynechal pripomienku či pravdivá bola, alebo nie. Ak by som mala podrobne opisovať náš ďalší rozhovor, vypísala by som možno ešte tri perá. Možno viac. Neviem. Preto mi vážený čitateľ dovoľ tento príbeh ukončiť. Vraví sa, že v najlepšom treba prestať. Domysli si teda sám, ako to všetko dopadlo. Nechám to výlučne na tvojej fantázii. Naznačená, nevypovedaná lož je predsa najdokonalejšia.