Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seSen?
Autor
therra
Rozhodni sa! Áno, alebo nie? Máš poslednú možnosť! Ešte si ani neotvorila okno. Ak ho otvoríš, môžeš sa pozrieť von, vdýchnuť čerstvý vzduch, usmiať sa na svet a zase zo zavrieť. Alebo aj nie. Ale ak áno, potom budeš pokračovať v načatom dni. Osprchuješ sa, zídeš dolu do kuchyne, uvaríš si kávu a zapáliš si cigaretu. Budeš ju fajčiť veľmi dlho, ako každé ráno. Zapneš laptop, prečítaš si maily, ktoré ti odvčera prišli a odpíšeš. Všetko tak, ako vždy. Zapneš si rádio, z reproduktorov sa bude linúť hudba, ktorá pripomína Indiu. Otvoríš skriňu, sadneš si na posteľ a budeš kombinovať. nakoniec si vyberieš, oblečieš sa a v kúpeľni sa namaľuješ. Do tašky si zbalíš laptop, mobil, cigarety, rúž a kľúče. A peniaze. Nastúpiš do výťahu a z päťdesiateho ôsmeho poschodia sa zvezieš na prízemie. Do výťahu postupne pristupujú ľudia. Starší, prešedivelý pán s diplomatkou a prísnymi okuliarmi, mladý chlapec s uhrovitou tvárou a walkmanom pusteným príliš nahlas, mamička s malým dievčatkom a psom. Stretáte sa vo výťahu každé ráno bez pozdravu, či úsmevu. Pán s okuliarmi sa na tridsiatom treťom poschodí pozrie na hodinky a dievčatko pohladká psa. S kamenným výrazom na tvári vystúpiš z výťahu a zamieriš do obchodu. Kúpiš si porciu číny a zelený čaj. Zaplatíš a bez slova odídeš. Nasadneš do svojho auta a na ceste sa zaradíš do kolóny. Ako každé ráno, aj dnes je zápcha. V aute cestou do práce vyfajčíš šesť cigariet. Netrúbiš, nenadávaš, len sa krokom posúvaš v kolóne. Na parkovisku pred firmou zaparkuješ presne sedem minút pred ôsmou. Vezmeš si veci a vojdeš do budovy. Kývnutím hlavy odpovieš na prívetivý úsmev vrátnika a nastupuješ do výťahu. Vyvezieš sa na piate poschodie. Prejdeš cez chodbu a otvoríš dvere. Tvoja sekretárka sedí s nohami na stole, plecom si pridržiava mobil a lakuje si nechty. Okamžite zloží, lak jej pritom spadne na stôl a rozleje sa. Prejdeš do svojej kancelárie, laptop položíš na stôl a čínu do chladničky. Sadneš si a začneš čítať poštu. O chvíľu sa otvoria dvere a sekretárka ti opatrne donesie šálku kávy. Poďakuješ sa a pridelíš jej prácu. Keď odíde, otvoríš okno a kávu vyleješ. Neveríš jej, myslíš si, že ťa chce otráviť. Namiesto toho si na stôl vyložíš zelený čaj. Z práce ťa vyruší matka. Pýta sa, či nechceš ísť na obed. Odmietneš ju ako každý deň a telefón jednoducho bez pozdravu zložíš. Zapáliš si cigaretu a sleduješ mraky na oblohe. Včera vyzerali presne tak isto. Zješ studenú čínu, zahráš si na počítači karty a opäť sa pustíš do práce. O piatej si spravíš poriadok na stole, vysypeš popolník, poleješ kvety a pobalíš si veci. Sekretárku nepozdravíš a odídeš. Pri výťahu ťa čaká kolegyňa – kamarátka z ôsmeho. Zídete spolu na prízemie, obe kývnete vrátnikovi na pozdrav a odídete každá svojim autom. Zaparkujete vedľa seba pred plavárňou. Pri vstupe si vezmeš kľúčik od skrinky číslo 17 a ona od čísla 25. Prezlečieš sa, vezmeš si okuliare a odchádzaš k bazénu. Ona tam ešte nie je, si teda úplne sama. Sadneš si a čakáš. Keď príde, naraz skočíte do vody a plávate až do úmoru. Po hodine z vody vyleziete, bez slova sa osprchujete, oblečiete a odídete. Pri východe odovzdáte kľúče od skriniek. Zavoláš otcovi, aby si si overila či vaša schôdzka platí. Nasadáš do auta a vezieš sa na druhý koniec mesta. Presne o pol ôsmej vojdeš do reštaurácie a zamieriš rovno k stolu. Pobozkáš otca na líce a so strojeným úsmevom si sadneš. „Ako si sa dnes mala?“ „Dobre, a ty?“ Potom sa váš rozhovor bude krútiť už len okolo nepodstatných banalít. Keď dojete, každý nasadne do vlastného auta a odíde do vlastného bytu. Prídeš domov, vybalíš laptop, mobil, kľúče, rúž cigarety a peniaze, spravíš si kávu a sadneš si ku telke. Pozrieš si romantickú komédiu, potom horor a pôjdeš spať.
Čo by sa ale stalo, keby si okno ráno otvorila, no nezavrela? Pozri sa.
Rozhodni sa! Áno, alebo nie? Máš poslednú možnosť! Vstaneš, otváraš okno a vystupuješ na vonkajší parapet. Ani sa neobzrieš. Odrazíš sa a skáčeš. Lenže zrazu vidíš toho prísneho pána s okuliarmi za oknom budovy. Zrejme mu tam hrá nejaká veselá hudba, lebo len tak v uteráku poskakuje uprostred miestnosti. Letíš ďalej, prúd vzduchu ti ovieva tvár a je ti chladno. Vtom zbadáš toho chlapca z výťahu. Sedí na stole v izbe a fajčí. Pri dverách sedí na vozíčku nejaká žena, asi jeho matka. Plače. On, aj ona. Chlapec vstáva a podáva žene peniaze. Ona si ich nechce vziať. Prinútiš sa odvrátiť hlavu, no po chvíli však musíš pozrieť späť. Tento krát vidíš to malé dievčatko ako sa hrá so psom a uväzuje mu obojok. Vo vedľajšom okne sedí na stoličke muž v kravate a plače. Vedľa neho na posteli leží nehybné telo ženy. Cítiš sa strašne. Pripadáš si ako dinosaurus. Hádam po pätnástich rokoch znova cítiš. Začneš strašne plakať a zrazu by si sa chcela vrátiť nazad do svojej izby a začať nový deň. Susedov vo výťahu by si pozdravila s milým úsmevom, v obchode by si poďakovala za čínu a pozvala svoju mamu na obed. Letíš ale ďalej a obrovskou rýchlosťou sa blížiš k zemi. Tesne pred dopadom ucítiš vôňu číny.
Celá spotená a udýchaná otváram oči. Prikrývka je zhužvaná kdesi na konci postele a ja oboma rukami pevne objímam vankúš. Moje oči si pomaly privykajú na prítmie v izbe. Sadám si a z mokrého čela odhŕňam vlasy. Pohľad mi zablúdil ku oknu a hlas v mojej hlave zrazu šepká:
„Roznodni sa! Áno, alebo nie? Máš poslednú možnosť!“