zatiaľ bez názvu.

Esemeska mi pípla práve vtedy, keď som si brala od triednej vysvedčenie. Ona s ľadovou tvárou a ja so sileným úsmevom. Ak sa to tak vôbec dá nazvať. Vedela som, že súčet čísel na papieri bude vysoký, ale až tak?! Akonáhle som s pozrela na ten nezmyselný papier, úsmev na tvári mi zamrzol a začali sa mi potiť dlane. Ako sa dalo predpokladať, úlohy sa vymenili. Keď som zdvihla zrak, videa som pred sebou Babu Jagu. Vážila najmenej metrák a pozerala na mňa pichľavými, krvou podliatymi očami. Na tenučkých perách jej pohrával zlomyseľný úsmev a na pravej strane jej z úst trčal zub. Začínalo mi byť zle, tak som sa radšej bez slova otočila a šinula sa na svoje miesto v najzapadnutejšom kúte triedy. Hoci nie som posledná v zozname, nechala si ma ako zlatý klinec programu. Fajn. Trápne ticho skončilo, moji zlatučkí a milučkí spolužiaci sa opäť starajú sami o seba. Len Táňa sa otočila. „Tak čo?“ opýtala sa súcitne. „Čo, čo? No dala mi ju... Čo si čakala?“ „.....To je mi ľúto, čo chceš teraz robiť...?....“ Už som ju nepočúvala. Vzala som do ruky mobil a preťukala sa k esemeske. „Počkám ťa v bufete“ 15 písmen, ktoré mi dokonale zdvihli náladu. Okamžite som sa postavila a sledovaná nechápavými pohľadmi som opustila triedu. Zavrela som dvere a vykročila tichou školou. Začala som zrýchľovať bez toho, aby som si to uvedomila. Zrazu som sa pristihla ako bežím a schody beriem po dvoch. Učebne okolo mňa sa mihali a za ich dverami som tušila ľahostajnosť a nechuť k učeniu. Toto všetko bolo ešte znásobené tridsiatimi lenivými hlavami v každej miestnosti. Chcela som sa odtiaľto dostať preč. Preplazila som sa okolo riaditeľne, v jedálni nebadane napľula do hrncov a ocitla som sa pri bufete. Pozrela som na hodinky. Dve minúty krížom cez školu, to je celkom slušné. Červenolícej tetke bufetárke som  vzala cigaretu a zapadla do kumbálu. Obzerala som sa v šere, zakopla o lopatu (čo pre krista robí lopata v bufete?), a konečne zbadala siluetu chudučkého chlapca. Červená bodka cigarety sa pomaly, oblúkom zdvihla, zažiarila a spustila sa späť. „ako si sa sem dostal?“ Rozrušenie som chcela zakryť otázkou. Asi sa mi to nepodarilo, lebo odpoveďou mi bola protiotázka: „Zase si utiekla z hodiny?!“ Nevedela som, čo povedať, tak som mlčala. „Nepovedal som, že máš utiecť, veď do prestávky nie je tak ďaleko. Mohla si počkať. Budeš mať problémy...“ Zrazu som sa cítila ako malé dieťa. Bolo mi do plaču. Kľakla som si a objala brata. Takmer som ho necítila. „Matúš, kedy si naposledy jedol? Zase si schudol!“ Mám o brata strach. Vídame sa len málokedy, stále mení čísla a nikde sa nezdrží viac ako 2 dni. Hľadajú ho, ale ja ešte neviem prečo. Konečne som si zapálila, zhlboka vdýchla a vyfúkla. Bez cigarety som v triede musela vydržať dve hodiny. A k tomu ešte pozerať na tú rozprávkovo nechutnú ženskú. Moje oči si už zvykli na tmu a tak som si začala obzerať svojho brata. Vpadnuté oči, kedysi sýto hnedé boli teraz sivasté a vyblednuté. Chudé, kostnaté líca sa jemne pohybovali. Pery mal vysušené a popraskané, ale ešte stále pekné. Sedela som oproti nemu a držala ho za ruku. Pamätám si, sedávali sme tak spolu často a vždy som mala jeho ruky rada. Jemné dlhé prsty klaviristu ale zmizli, už neboli také, ako som si ich pamätala. Zhrubli a stvrdli, bolo vidieť, že klavír si už nepamätajú. „Čo ty? Čo máš nové?“ Padla smutná otázka. „Nič. Dnes je 31. január  a to znamená, že dostávame vysvedčenia...“ Bála som sa pokračovať, a predstava Matúšovho spýtavého pohľadu a výčitky ma desila.  „Nemala som mu to vôbec povedať.“ Vynadala som si. Bolo už ale neskoro. „A?“ Kratučké slovko preťalo vzduch medzi nami ako blesk. „No... nie je to bohviečo...“ vyhýbala som sa priamej odpovedi. „Veď mi povedz, vieš, že ja ti nič nespravím“ chlácholil ma a pevnejšie mi stisol ruku. „Dobre teda. Prepadám zo štyroch maturitných predmetov a mám podmienečné vylúčenie. Okrem toho som z dvoch predmetov neklasifikovaná.“ Vysypala som zo seba a odtiahla sa od Matúša ďalej. Bála som sa čo povie. Len si vzdychol, pritiahol ma k sebe, pritúlil a šepkal: „Marina nebuď hlúpa. Ty by si predsa mohla byť najlepšia. Mohla by si byť svetová jednotka. Prečo sa nechceš prejaviť, ignoruješ školu a uzatváraš sa do seba? Za to, že niekto ublížil mne, nemusíš zahadzovať svoju budúcnosť. Ja  som o ňu prišiel pre podobnú hlúposť. Neurob tú istú chybu. Ty sa ešte môžeš mať dobre.“ Ticho. Rozplakala som sa. Dohováral mi zakaždým, keď sme sa stretli a ja som ho nikdy nepočúvla. Pritúlila som sa k nemu ešte pevnejšie. Nevedela som mu vysvetliť prečo to robím. Vstala som, utrela si slzy, otvorila dvere a potiahla bufetárke ešte jednu cigaretu. Potrebovala som na nejako upokojiť. „Vezmem ťa domov. Naješ sa, osprchuješ, vyspíš. Čo ty na to?“ navrhla som. „Nemôžem tam ísť. Dobre to vieš. Mama ma nenávidí.“ Opäť sa mu triasol hlas. „ale ona predsa nie je doma! Išla na týždeň do Maďarska pozrieť tú svoju tetku.“ Strašne som ho chcela presvedčiť aby šiel. Chcela som, aby všetko bolo ako kedysi. Skúmavo som sa na neho pozrela. „Pôjdeš?“