Moje šťastie je v životných hodnotách a túžbach

Koľko krát som už z niekoho úst počula vetu: „Som šťastný!“ Veľakrát. no často sa stalo aj to, že na druhý deň som tú istú osôbku videla sedieť v kúte so slzami v očiach.
Šťastie ako také je relatívne. Či už z časového alebo dôvodového hľadiska. Čo je vlastne šťastie? A čo nám vykreslí úsmev na tvári? Aké je meradlo šťastia?

            Meradlo použiteľné na všetky typy osobností neexistuje. Recept na dokonalý úsmev zatiaľ poznajú len hollywoodske hviezdy a ich skvelo platení zubári. Šťastný úsmev však môžeme dosiahnuť aj bez nich. Na tvári sa nám objaví keď zaznamenáme jeden z prvých veľkých životných úspechov, alebo pri šťastnej udalosti. Prečo hovorím o prvých úspechoch? Lebo postupom času sa z tých ostatných prestaneme úprimne tešiť. Úspech začneme brať ako samozrejmosť, hoci pomyselnú latku posúvame stále vyššie.  Dosahovanie vyšších a vyšších hraníc nám síce spraví radosť, ale kdesi v kútiku duše je zakorenená ďalšia hranica, cez ktorú sa potrebujeme dostať. Objavujeme v sebe zakorenený pocit a tušenie, že pokiaľ neprekročíme tú nasledujúcu hranicu, nemôžeme byť dokonale šťastní. I keď máme pociť, že cieľ sa približuje závratnou rýchlosťou, v skutočnosti je to presne naopak. ieľ sa vzďaľuje, pretože už sa nedokážeme tešiť z maličkostí, oddýchnuť si, a tak sa obyčajný život mení na honbu za čímsi nedosažiteľným, možno neexistujúcim. ja netvrdím, že na život, seba a ľudí okolo nás nemáme mať vysoké nároky, ale všetko treba brať s mierou. Takisto tí, ktorých nároky sú minimálne, nemôžu byť šťastní. Nič ich nezaujíma a postupom času ich vláda apatia. Žijú v zamrznutej dobe, prichádzajú o priateľov a známych, prácu i rodinu. Všetko je to preto, že necítia potrebu počúvať názory a rady iných ani svoje. Tým pádom nezískavajú nové vedomosti a skúsenosti, uzatvárajú sa do seba. Logicky takýto človek nemôže byť šťastný.

            Úplná strata hodnôt a životných cieľov je snáď to najhoršie, čo sa človeku môže stať. Rozhovor s ním pripomína anketový lístok typu áno – nie – neviem. Nemá čo povedať a ja neviem, čo sa pýtať.

            Každý z nás má iné hodnoty a iné ciele. Pre niekoho je dôležité zdravie a rodina, iný považuje za svätú svoju prácu alebo právo na piatkovú celonočnú zábavu. Otázne ale je, s akou vážnosťou berieme sami seba a svoje nároky. Ten, kto si z ničoho nerobí ťažkú hlavu, je permanentne usmiaty, no po prvom údere od života sa jeho tvár skriví bolesťou. Ten, komu sa len zriedka objaví úsmev na tvári asi tiež nebude šťastný. Predsa len platí, že zlatá stredná cesta je vždy tá najlepšia.