raz sa to skončí

Ležal som v posteli a snažil sa zaspať skôr ako príde. Vnímal som každý zvuk. Vždy keď zahučal motor výťahu zmocnil sa ma strach. Počúval som, ako výťah stúpa a spolu s ním sa dvíhal aj môj žalúdok. Zastavil. Nie som si istý či na našom poschodí. Nič. Nikto neotváral. Tlak sa uvoľnil a zhlboka som si vydýchol. Ľahnol som si na druhú stranu a dúfal som, že zaspím, že sa zobudím až so svetlom nového dňa. Niekedy sa mi to podarí. Dnes nie. Z driemot ma prebrali jeho pokusy o odomknutie. Stiahlo mi žalúdok. Každé cinknutie kľúča o zámok som cítil ako úder do rebier. Konečne otvoril dvere a zabuchol. Hrýzol som konček vankúša a potil sa. Počul som ako sa pokúša nahmatať vypínač. Jeho kroky sa blížili k mojej izbe. Načiahol sa po kľučke ale netrafil ju. Druhý pokus mu vyšiel. Bol som otočený tvárou k stene. Tváril som sa, že spím, ale triasol som sa po celom tele. Neviem či si to všimol. Zasvietil veľké svetlo a pozeral sa na mňa. Cítil som jeho pohľad, vedel som presne ako vyzerá. Zhrbená malá tučná postava a červená tvár. Bol naklonený dopredu a čakal kedy sa pohnem. Nespravil som to. Nechcel som vidieť jeho oči, ktorými sa márne snažil zaostriť. Boli hnusné a podliate krvou. Chvíľu stál, grgol si a miestnosť sa naplnila hnusným pachom chlastu, cibule a klobásy. Zhasol a odťapkal sa na záchod. Kurva, nechal otvorené dvere, ešte sa vráti. Ešte sa vráti! Zavriem ich. Určite si to neuvedomí. Teraz ho trápilo niečo iné. Počul som ako ho nadrapuje a ako jeho grcky špliechali do záchoda. A na dlážku.

Otvoril dvere na spálni a zasvietil. Tak sa to začína vždy. Nekričí. Nikdy nekričí. Hovorí ticho a sústreďuje sa na artikuláciu. Nechce aby som počul, čo jej hovorí. Mamina, chudáčik moja mamina. Počul som len tlmené zvuky. Tlmené zvuky jeho hlasu. Rozoznať sa dal len koniec každej časti jeho prejavu:
"Áno? toto si chcela? Takto si si to predstavovala? Za všetko si môžeš sama. Ty kurva!"
Potom opäť stlmil hlas a nadával, hrozne škaredo jej nadával a ja som nevedel, čo mám robiť. Bál som sa, ale strach sa postupne menil na hnev. Ruku som položil za posteľ a nahmatal som železnú tyč. Mám ju tam od detstva. Cítil som sa bezpečnejšie. Mama o nej vedela. Vždy som jej vravel, že je proti zlodejom. Pochopil som, že tým zlodejom bol on. Kradol nám pokoj. Jediný ston z maminých úst by do mňa vhnal silu a odhodlanie dobiť ho ako prašivého psa. A ona to vedela. Preto plakala potichu, prehĺtala vzlyky a stony ukrývala do vankúša.
"Toto si chcela? Si hluchá, keď sa ťa pýtam!?"
Ticho. Nikdy mu neodpovedala. Len mlčky plakala.
"Bodaj by si zdochla!"
Buchol dverami a zaspal v obývačke.

Pre dnešok sa to skončilo. Vytiahol som tyč a chvíľu som chodil izbe. Každým takýmto večerom sa strach vo mne zmenšuje a nahrádza ho nenávisť. A raz, raz...