O Pangaee a Abdij parku

Malá, tak trochu cestopisná úvaha. Leuven, Belgicko.

O Pangaee a Abdij parku Mám rád brodenie sa žltým lístím... Onú vlhkú vôňu a síce už chladný, no stále ešte mierny vietor, čo roztrúsené lístie zametá leuvenskými chodníkmi. Je to pre mňa niečo podobné ako pitie čaju v Pangaee. Zistil som, že vo vôni lístim presiaknutého vetra, rovnako ako aj vo vôni čaju z Pangaey, hniezdi celý kŕdeľ múz. Alebo, aby som sa vyhol mytológii (čo sa mi beztak sotva podarí...), jednoducho sa ma lístie i Pangaea čímsi dotýkajú. K obidvom sa vraciam s opätovným pokusom utkať, ako pavúk, hustejšiu sieť, do ktorej by som chytil svoje srdce. Taký je bežný kontakt s múzami. Obyčajne bez otázok. Konečne, básnikom som preto, lebo ním jednoducho som. Básnici zriedka uvažujú nad tým, prečo uvažujú práve vtedy, keď uvažujú. Lež dnes je tomu v mojom prípade inak: Dnes túžim pochopiť, prečo som básnikom práve vtedy, keď sa brodím žltým lístím. Alebo, prečo som básnikom v tichu Pangaey, tej študentskej kaviarničky, v tichu tak paradoxne urozprávanom. Chápte, toto je metodický problém! Pána sa učeníci kedysi pýtali: „Pane, kde bývaš?“ práve preto, lebo chceli byť učeníkmi. Odpovedal im: „Poďte a uvidíte!“ Ja dnes z práve toho istého dôvodu chcel by som sa opýtať: „Pane, prečo bývaš tu, kde bývaš...? V domci zo zlatého lístia, s kotlíkom na čaj a na ľudský smiech...“ Myslíte, že mi odpovie? Nie ináč, než kedysi oným učeníkom: „Poď a uvidíš!“ A tak vlastné srdce naháňam po Geldenaaksebaan, len tak, bez mapy, brodiac sa víriacim sa lístím až kým ma neobklopí stredovekom dýchajúci Abdij park (sám neviem, odkiaľ sa tu nabrala tá stredoveká atmosféra, nakoľko budovy opátstva sú bezpochyby oveľa mladšie – nuž ale, nakoniec, neprišiel som sem hľadať systém...). Inokedy zase hľadám šťastie v tichu urozprávanej Pangaey. Tak či onak, v obidvoch prípadoch sa usilujem pochopiť, prečo chodím práve sem. Nemajte ma za bláznivého – vari nie je dôležité dostať sa bližšie ku zdrojom vlastnej inšpirácie? Blázon je podľa mňa skôr človek, ktorý sa nikdy nepokúsil skamarátiť s vlastnou múzou. Vášeň, tú veru treba starostlivo pestovať... Beztak som ale, ak vás to zaujíma, mikdy nedospel ďalej, ako ku tkaniu sietí. Slovo za slovom, veta za vetou – všetko príliš hranaté. Cestou do Abdij parku stretávam dvoch zaľúbených. Neskôr vo mne skutočný záujem vyvolá poster propagujúci výstavu sakrálneho umenia. Poster – kópia obrazu „Epifánia“. A to až teraz som si uvedomil, ako veľmi je moje brodenie sa lístim udychčanou prosbou: „Pane, postojže...“ V Abdij parku okolo obrazu Epifánie gágajú divé i domáce husi. V Pangaee rozprávajú ľudia. Ale neľakajte sa, nemienim všetky tie rozhovory prirovnať ky gáganiu husí. V skutočnosti vlastne, priznám sa, ani neviem, o čom sú. Nepočúvam. Dotýka sa ma tu čosi hlbšie, než konkrétne slová. Zbytočne by som sa všetkých tých svojich priateľov na svoju otázku pýtal – výsledkom by bolo, že namiesto mňa, tkali by sme siete všetci. Každá epifánia má okolo seba husi, a chcieť ich odmietnuť, rovnako ako aj chcieť za každú cenu preniknúť do zmyslu jednotlivých rozhovorov by znamenalo zničiť čaro Abdij parku a Pangaeánskych večerov s čajom. K tomu, čo hľadáme, sa treba zakrádať inak. S pokorou učeníka teda prijímam fakt, že prístup ku opátskym rybníkom je znemožnený plotmi a zamknutými bránkami. Mohol by som ich preskočiť, ale vyplašil by som toho páva na streche, čo sa neskôr ukáže byť obyčajnou divou husou. Čo na tom... Nič z toho, o čo tu ide, nevynútim násilím. Rovnako ani ticho čaju nespočíva v odstupe. Nič som nepochopil, ak sa pokúšam ukryť pred zhovorčivými priateľmi. Len pokojne, pokojne... „Poďte a uvidíte“ nebola skutočná odpoveď na otázku, lež pozvanie na stretnutie sa s Bohom. Boh je tu ináč ako my. Boh je tu takpovediac cez plot a cez vravu. Nejde o to, aby som, ako laborant, udržal isté podmienky, a tak prostredníctvom úspešného experimentu našiel odpoveď. To, čo hľadám, je tu tak či onak. Všetko pochopím až večer, keď sa vrátim domov. Trošku v rozpakoch, ako kedysi, keď som bol dieťa a vrátil som sa domov dosť neskoro. Stretol som vtedy na okraji lesa jeleňa, lež to, konečne, nikomu nevsvetlím. V Abdij parku a Pangaee som stretol Boha, ľudí, možno seba samého – ktovie? A ktovie, či je v tom vlastne rozdiel? Sú to rozpaky príjemné. Nejde o to pochopiť, ale o to, že usínam s myšlienkou: „Leuven má zaiste svoje čaro...“

---