Sny

     Vonkajšie osvetlenie a tma okolo oznamovali, že je noc. Ležal som vo svojej posteli a nemohol som zaspať. Niežeby som nebol dosť unavený, ale myšlienky, ktoré lietali okolo mojej hlavy, mi držali viečka stále otvorené. Tie myšlienky sa nedali zahnať obyčajným mávnutím ruky. Nie, nebolo to nič dôležité, žiadne filozofické úvahy, bolo to neplodné premýšľanie o ničom a o všetkom.

     Sledoval som priestor okolo seba, snažil som sa v tme rozoznávať predmety. Aj keď túto izbu poznám veľmi dobre, občas som v nej objavil objekty, ktorých skutočnú podobu zistím vždy až ráno. Z izbových kvetín vychádzali nočné prízraky, pohodené oblečenie prezrádzalo siluety strašlivých postáv. Občas sa nejaký malý zlý škriatok prezradil krátkym zvukom, puknutím, alebo šuchnutím. Miestnosť bola zrazu plná všakovakých oblúd a príšer, ktorých jediným cieľom bolo ublížiť mi, prípadne ma aspoň poriadne vystrašiť. Ale ja už som si zvykol. Už niesom malé dieťa, aby som sa bál hocijakého strašidla.

     Čo ma ale dokáže vyviesť z miery, sú sny. Včera som mal taký zvláštny sen. Prišla ku mne na návštevu osoba, ktorej kedysi chvíľu patrilo moje srdce. Prišla aj so svojou, asi štvorročnou dcérou, aj keď v skutočnosti žiadne dieťa nemala. Tá dcéra bola milá, veľmi si ma obľúbila a nechcela odísť preč. Nakoniec, ale museli ísť domov, a keďže bývali v inom meste išiel som ich odprevadiť na stanicu. Po ceste som stretol osobu, ktorá opatruje a trápi moje srdce teraz. Povedala, že tiež ide na stanicu, tak sme išli spolu. Nakoniec sme na stanici tú, ktorá prišla ku mne na návštevu, aj s dcérou stratili. Tam niekde sa sen končil. Nie, ten sen nebol z tých strašidelných. Bol to celkom príjemný sen, aj keď zvláštny.

     Najzvláštnejšie na tom ale bolo, že na druhý deň mi od dotyčnej osoby prišla pohľadnica so želaním veselých veľkonočných sviatkov. Keď mi ju brat cestou z práce priniesol zo schránky, bol to zvláštny pocit. Navyše som sa zľakol, lebo vďaka tomu, že v poslednom čase sa nám na izbe otvárajú niekedy samé od seba dvere, ani som nepočul, ako vstúpil dovnútra. Stále sme zostali vzdialenými kamarátmi, keďže nežijeme v tom istom meste, takže by to nebolo nič také neuveriteľné. Neuveriteľné bolo, že ten sen, akoby mi oznamoval príchod tej pohľadnice.

     Premýšľal som, ako vo svojich snoch môžeme vidieť svoje spomienky, svoj strach a niekedy dokonca svoju budúcnosť. Nielen samotné sny vedia byť strašidelné. Pamätám sa, ako som bol malý chlapec a otec mi rozprával príbeh o drakulovi. Chcel som ho počuť, vždy ma priťahovali strašidelné historky. Ale potom som mal obrovský problém zaspať. Striehol som na každý náznak pohybu pri posteli a za oknom, sledoval som každý tieň. Všetko bolo vtedy nadmieru strašidelné, aj vďaka tomu, že sme boli vtedy na dovolenke v jednom starom domčeku, v dedine, kde niektorí miestni obyvatelia navyše vyzerali ako skutoční vlkodlaci.

     Opäť som sa poobzeral po tmavej izbe. Nevidel som našťastie nič podozrivé. Pozeral som do stropu. Zrazu som sa so znechutením a odporom striasol a dvoma rýchlymi pohybmi rukou odhodil veľkého dotieravého chrobáka, ktorý sa mi dostal pod pyžamo na moju nohu. Až potom som zistil, že to len moje chlpy na nohách sa neprirodzene chvejú a vyvolávajú tak dojem cudzieho pohybu a prítomnosti odporného votrelca.

     Spomínam si, ako som sa niekedy v posteli bál, keď som bol ešte dieťa. Nie, nebol som ten typ, ktorý musel mať rozsvietené, alebo otvorené dvere na chodbu. Ale niekedy som sa bál mať ruku, alebo nohu nezakrytú a už vôbec nie nechať ich visieť z postele. Neviem, či som niečo videl v televízii, alebo mi niekto niečo povedal, ale bál som sa, že spod postele vylezie nejaké zlé strašidlo a odkusne mi ruku, alebo nohu. Vtedy mi bolo úplne jedno, že nemám posteľ na nožičkách, takže sa pod ňu nedostane ani najmenšia myška.

     Keď som bol malý, mal som rôzne strašidelné sny. Raz sa mi snívalo, že som bol večer sám doma a so strachom som chodil po byte. Vošiel som do kúpeľne a za otvorenými dverami stál nejaký cudzí zlý človek. Samozrejme, nebol to človek, ale nejaký vysoký, vraždiaci, neživý zloduch. Nepozrel som sa za tie dvere, ale vedel som, že tam stojí. Preto som radšej išiel do kuchyne. Chvíľu som sa tam len tak obzeral a potom som otvoril špajzu. A tam, na jednej poličke bola jeho živá hlava. Zrazu tá hlava začala aj s telom vychádzať von, rovno oproti mne. Vtedy som sa prebudil. Nie spotený a roztrasený, ale mal som zvláštny pocit na hrudi. Bol to strach z toho sna. Pozeral som vtedy na dvere, neodvážil som sa otočiť chrbtom k nim a chcel som čo najskôr zaspať, no mal som stále otvorené oči.

     Boli aj sny, keď ma naháňali zombie a upíry, ale tie sny mi nikdy nejako nevadili. Vždy som tým upírom nejako utiekol, nikdy na mňa nemali. Neviem, možno to bolo tým, že som už vtedy videl veľa filmov o mŕtvych, ako naháňajú ľudí a bol som na to zvyknutý, takže som si s nimi vedel poradiť.

     Najhoršie sú ale strašidelné sny, v ktorých účinkujú ľudia, ktorých poznáte. To už niesú detské nočné mory, sú to sny dospelých ľudí, keď sa vám známi ľudia premenia na niečo ohavné. Keď vaši kolegovia, vaši známi, s vami komunikujú s úsmevom, ktorý sa pri ich priblížení stále zväčšuje a keď sú už celkom tesne pri vás, ten úsmev sa zmení v obrovský nechutný úšklebok, ukážu sa ich obrovské ostré zuby a vy sa v tom momente zobudíte. Ale nemusia to byť ani strašidelné sny. Môžu byť zlé aj bez obrovských zubov a smrteľných úšklebkov. Iba vy viete, že sú zlé a keď sa prebudíte a potom zase zaspíte, tie sny pokračujú.

     Raz sa mi sníval sen, keď som bol s mojimi bývalými spolužiakmi zo strednej školy niekde na výlete a potreboval som si pre niečo odskočiť domov. Bol asi čas obeda a v obývačke bola mama s otcom, ktorí sa hádali. Keď som otvoril dvere, pozreli na mňa, usmiali sa a potom sa ich tvár premenila na mačaciu. Keď som sa vtedy prebudil, nebál som sa, že niekto príde do mojej izby a zabije ma. Bál som sa, že keď zaspím, ten sen bude pokračovať. Preto som sa snažil čo najdlhšie nezaspať.

     Zlé príšery mi už strach nenaženú. Už sa nebojím mať ruku, alebo nohu odkrytú, už sa nebojím otočiť chrbtom ku dverám. Nemám strach zo zloduchov pod posteľou. Vekovo som už dospelý a na stenách mám ešte od detstva tapety, na ktorých sú zelené srdiečka. Vraj prinášajú šťastie. Ale niekedy by som chcel byť zase dieťa. S ilúziami a s jediným naivným strachom z postáv, ktoré na mňa číhajú v skrini.

     Nie, strašidiel sa už dávno nebojím. Teraz mám strach z vecí skutočných. 

     S pomaly padajúcimi viečkami som pozeral na dvere, ktoré sa začali potichu otvárať a nenápadne odokrývať tmu za nimi.