Bournemouth

Tak som sa po rokoch konečne dočkal ticha, ktoré trvá dlhšie než pár hodín. V izbe na Tregonwell Road, na juhu Anglicka, pár krokov od pláže so škriekajúcimi čajkami a slaným vetrom. Nepáči sa mi tu príliš a ešte pred pár týždňami som sa cítil zúfalo. Ale teraz som stíchol, až natoľko, že po dlhom mlčaní opäť píšem. Neisto a opatrne, ako batoľa, ktoré sa pokúša o prvý krok. Bojím sa. Mám strach, že to ticho odplaším...

***

Kedysi ako deti, zvykli sme sa večer zakrádať ku dverám obyvačky. Modravá žiara televízora nás priťahovala ako vábnička. Napredovali sme po špičkách, v priveľkých pyžamách a s rukami na ústach, aby sme nevybuchli smiechom a neprezradili rodičom, že sme na nočnej výprave. No popri všetkej veselosti sme žili vo svete ticha a nemohli sme o tento pokoj prísť, lebo sme sa oň nebáli. V tom bolo tajomstvo nášho šťastia, že sme o ňom nevedeli. Nezakrádali sme sa zo strachu, ale kvôli dobrodružstvu.

Lenže s pribúdajúcimi rokmi prišli obdobia beznádejnej prázdnoty a dnes už cenu ticha poznám. Prázdnota nie je ticho. Prázdnota je desať pív denne, štyrikrát toľko cigariet, články napísané v baroch vždy poslednú noc pred uzávierkou a zúfalstvo z toho, že spím a nedokážem sa sám zobudiť.  Príbeh niekdajšieho bojovníka, nostalgický ako prvý sneh v opustenom meste duchov. Život absurdný ako legenda o prorokovi, ktorý umrel na starobu.

Asi preto sa teraz bojím hovoriť, aby som neskĺzol do takéhoto patetického sebaobviňovania. To je prázdnota: úzkosť zahľadená sama do seba. Ticho je dobrodružné zakrádanie sa na Golgotu, v pyžame a s úzkosťou na pleciach...

Články som prestal písať vlani koncom septembra. Zbalil som kufre a s vysvetlením, že si idem „vyčistiť hlavu“ a zarobiť, prišiel som sem robiť čašníka. Ale už po pár dňoch v novej práci som využil každú príležitosť povedať zákazníkom, že som novinár – teda nie cvok, aby sa ma blahosklonne pýtali, odkiaľ som a kde som sa naučil po anglicky. Z naivných nádejí zostali spomienky, prekvapený úsmev a jeden nešvár navyše: arogantný postoj, i keď si ho ľudia okolo mňa vysvetľujú ako tichú vyrovnanosť. Arogantný postoj, z ktorého mám dobrý pocit, pretože im chvíľami verím, že som sa vzdal snahy porozumieť životu.

Mnohé je tu inak, ako som očakával. Napríklad more. Na moje nemalé prekvapenie ma nudí. Doma som si predstavoval tvorivé prechádzky po pláži, no nakoniec som sa tam zámerne vybral iba trikrát. Písať viac chcem, ako dokážem. A zo všetkého najviac som sa zmýlil v slobode: Nechcel som si to pripustiť, ale ja som sem utiekol. Prichádzal som s predstavou, že môžem mať ešte raz osemnásť. Stal sa však zo mňa pustovník, zavretý v izbe ako v jaskyni kdesi na púšti. Pokusy zmeniť to stroskotali na dobre mienených radách nádejných priateľov, aby som prestal premýšľať a začal brať život optimistickejšie. To je od autentickosti na míle ďaleko. Za podobné zlé žarty v krčmách lietajú päste...

Ja som sa však nechcel biť. Chcel som iba znovu cítiť. Ochotný zaplatiť akúkoľvek cenu za zmysel, za ešte aspoň jediný moment, kedy budem vedieť, pre čo žijem. Všetko, čo som mal, za pyžamo, smiech a modravú žiaru televízora. Dlhú cestu, aby ma zobudil boží posol a posilnil ma chlebom. Opustenosť, aby k miestu, kde budem spať, zostupovali z neba po rebríku anjeli. A vinu, strach a úzkosť, aby som znova mohol dúfať.

Rád by som sa vyhol silným slovám, ale naozaj som doma nechal príliš veľa. A nie som si istý, či toto mesto na pobreží budem mať niekedy tak rád, ako kedysi Leuven s urozprávanou Pangaeou a tichým Abdij Parkom. Som tu sám... Kde však nie som? Vždy je to tak. Za ticho sa platí opustenosťou na ceste. Zvláštne, že túto svoju jednoduchú nádej som nedokázal vysvetliť ani najlepším priateľom. Bolesť a neistotu na seba berieme preto, aby sme sa našli. A pocit viny – nehovorím o hriechu, ako sa chápe bežne, ale o úzkosti, ktorá rastie s každým našim krokom – je tak veľmi dôležitý, pretože nás stavia pred otázku, či samých seba unesieme. Či sa dokážeme aj naďalej mať radi. Nakoniec je to vždy otázka, ako veľmi sme vyrástli z pyžama a či ešte prejdeme nebeskou bránou.

Ticho prichádza s odovzdanosťou. Až vtedy, keď sa vzdáme všetkých istôt, keď už o tom, odkiaľ sa berie šťastie, nevieme vôbec nič. Na Golgote sa zmysluplne umiera iba so všetkou vinou na pleciach...

***

Už nespím. Som za to nevysloviteľne vďačný, ale samota, ktorá prišla s tichom, začína byť nad moje sily. Odovzdanosť tak veľmi podobná rezignácii. Moc a sláva prameniaca z momentov, keď vnímam, že som poslom blízkosti. A potom zase pokusy umlčať bolesť. Dá sa žiť život zložený z toľkých paradoxov?

Dočkal som sa. Navštívilo ma ticho, tentokrát naozaj. A tak si hovorím, že ak mám kráčať krížovou cestou, chcem svoju úzkosť niesť takto: Po špičkách, v pyžame a s rukou na ústach. Aby som sa nebál.