Normál II

„Teraz je to pre mňa ešte ťažšie.“ Povedala po rýchlom, zmätenom zoznámení s mojou mamou.

„Prečo?“ Spýtal som sa.

„Prečo je to pre mňa ťažšie, alebo prečo to chcem urobiť?“

„Prečo to chceš urobiť.“

Vedel som, že to musí prísť. Bol som si istý, že to takto skončí. Cítil som to v posledných dňoch, videl som to pri pohľade na jej fotku, kde dnes ráno nebola ona, ale strange little girl. Niekoľko krát som to čakal, ale včera som bol s tým už celkom zmierený.

Zmierený. Len slabí sa vraj zmierujú. Ale mne to pomohlo zvládnuť túto chvíľu.

Chvíľu zvláštnu, ale pokojnú.

Sedeli sme vedľa seba na posteli a snažil som sa na ňu usmiať. Ale moje emócie neboli vtedy schopné ničoho.

Necítil som nenávisť, necítil som hnev, nepočul som vyhrážky, ani zlostný spev.

Jediné, čo som cítil, bol smútok. Smútok, že to nevyšlo, že to muselo skončiť... To bola moja jediná emócia.

Objala ma a ja som vtedy pocítil...šťastie...záblesk šťastia, že to takto dopadlo. Mohlo to skončiť oveľa horšie. Mohli sme sa pohádať, mohol som sa rozplakať, mohla buchnúť dverami a odísť.

„Povedz niečo. Na čo teraz myslíš?“ Pozrela na mňa milo po dlhej chvíli.

„Že ti už aspoň nebudem musieť kúpiť darček k narodeninám.“ Usmial som sa na ňu a ona ten úsmev opätovala.

Keď som ju spoznal a prvýkrát uvidel, ako s obrovským úsmevom na tvári vybieha z autobusu rovno oproti mne, povedal som si: ‘Tak toto musí byť konečne normálna baba.’

Ale bolo to niečo viac. Vyvolávala vo mne zvláštny pocit. Vyvolávala vo mne spomienky na detstvo. Iba tie krásne, na ktoré nechceme zabudnúť. Vlastne to ani neboli spomienky. Bola to  taká zvláštna, sentimentálna nálada. Cítil som sa pri nej, ako chlapec v škôlke.

Mohol by som povedať, že všetko je preč, ale nieje. A ja som sa nevrátil do normálu. Aspoň zatiaľ nie. Možno som si to ešte celkom neuvedomil, možno sa psychicky zrútim, budem ležať na zemi, zbitý a so špinavými slzami v tvári. Ale aj keby sa to malo stať, postavím sa a pôjdem ďalej. Nebudem sa brániť ničomu, čo by malo prísť, lebo kto sa bojí, nech nechodí do lesa. Nebudem sa klamať, že doba prežitá s ňou, bola iba strata času, lebo pre koho je život strata času, ten nech radšej nežije.

„Keď hovoríš, že tiež si mal niekedy pocit, že to nikam nevedie, že to dlho nevydrží, prečo si to potom už dávno neskončil ty?“ Nadviazala na moje slová, ktoré som po večnosti mlčania vyriekol.

„Pretože...som...chcel...zostať...v tom sne.“

„No vidíš, ja som ťa z toho sna zobudila.“ Zobrala mi z úst moje slová.

Kedysi som chcel obložiť rozkvitnutými vencami autobusovú zastávku, na ktorej sme spolu stáli a ona opretá, so sklonenou hlavou mlčky šúchala nohami po tvrdej dlažbe. Chcel som vysadiť tie najkrajšie kvety na betónových schodoch, kde sme sa prvýkrát bozkávali. Tie miesta si navždy zaslúžia moju patričnú úctu, aj keď zastávka už je iná, sklenená.

Privinula ma k sebe a já měl pocit, že tohle je nebe.

Možno som chcel, aby jej to bolo ľúto, možno som sa jej chcel priznať, že keď som ťa spoznal, mal som niekoho. Nebol to prespektívny vzťah, boli sme príliš ďaleko od seba, ale zrejme by to ešte chvíľu  vydržalo. Ublížil som jej, aby som mohol byť iba s tebou. Skončil som to, lebo si tu bola ty. Bolo to ešte, keď sme my dvaja netušili, že si spolu začneme niečo viac. Všetko, čo som robil, robil som iba pre teba, znášal som všetky tie dni, keď sme neboli spolu, chcel som byť iba s tebou.

Keď to malo začať, snažil som sa tomu brániť. Snažil som sa, ako som mohol. Nechcel som naozaj nič viac. Ale jednoducho to nešlo.

Niekedy by som mal možno viac rozprávať, ako písať.

Chcel som tu byť len pre teba, ale asi som chcel uspokojiť iba seba.

Vždy som si hovoril, že ak niekoho milujem, malo by mi záležať na tom, aby bol šťastný. Či už so mnou, alebo bezomňa.

A teraz by som to mal dokázať a postaviť sa za svoje slová.

Predstavoval som si ten koniec všelijako, ale toto bolo asi to najlepšie, čo mohlo byť. Po minútach ticha sa na mňa pozrela s výrazom, ktorý chcel, aby som niečo povedal. Ale mne v tej chvíli behala hlavou iba myšlienka, či má písací stroj klávesy, alebo sa tie písmenká, do ktorých človek udiera, nazývajú inak. Chcel som sa jej na to spýtať, ale to už by som naozaj vyzeral, ako úplný dement.

„Tak čo, pôjdeš ma vyhodiť?“ Postavila sa po vyše dvoch zvláštnych hodinách strávených so mnou, keď sme dokonca chvíľami so smiechom konverzovali, akoby sa nič nestalo.

„Kadiaľ, dverami, alebo oknom?“ Môj prízemný (v tomto prípade jednoposchodový)humor jej nikdy veľmi neimponoval, ale teraz sa zasmiala.

Keď sme vošli do predsiene, stál tam môj otec a podával jej ruku. „Tak teraz sa už môžeme zoznámiť.“ Nemal ani tušenia, aká to bola irónia.

„Tak, keď budem mať čas, ozvem sa.“ Povedala kráčajúc dolu po schodoch a ja som sa len zasmial. Neviem, čo to bol za smiech, ani odkiaľ prišiel, ale nebol môj, nepatril mne, priletel zrejme z nejakej inej planéty a ja som mu oveľa neskôr za to patrične vynadal a poslal ho domov.

Najhoršie bolo pre mňa dlhé rozlúčkové objatie v mojej izbe.

Ale aj tak sa už nevrátim do normálu.

Dúfam...

Teraz sa ale pôjdem asi opiť.