...do mojej osoby

...do mojej osoby

Čas rýchlo utekal. „Čo budeme robiť?“ povedali sme. Nikto nevedel odpovedať. Sedeli sme a čas neľútostne utekal. Práce bolo veľa, len sme nevedeli s čím začať skôr. A ako čas bežal, zrazu jeden z nás vstal a povedal: „Na čo sa tu hráš, veď je to len na tebe. Povedz, čo chceš robiť a mi sa prispôsobíme.“ Ja som aj tak nevedela. Splnili by mi čo mi na očiach videli. Stačilo len povedať a premôcť sa. Lenivosť nás ubíjala a ja som nechápala, čo sa to deje. Niečo stálo vo vzduchu. Rozklad. Všetkého. Sedeli sme a čakali na začiatok. Podnet, ktorý by nás zdvihol zo stoličiek. „No, dnes už asi nič,“ odvetila som. „Ako chceš,“ povedali a sedeli sme ďalej. Niečo sa však začalo vo mne búriť. Čas je nepriateľ, letel ohromnou rýchlosťou. Sedeli sme a pociťovali to len s každým pohľadom na hodinky. „Už je veľa hodín, dnes už nič neurobíme,“ povedala som a vstala. Prešla som po miestnosti, okolo stoličky oprela sa o ňu a pozerala na nich. Hudba nehrala. Bola ticho, oni boli ticho. V tichu sa zdá, že čas sa zastavil, ale zarazila nás nepravdivosť tejto myšlienky.

Celkovo všetky myšlienky nás zarážali. Odbíjali sme ich od našej mysle. Keď niekoho niečo napadlo, všetci na neho pozreli a on svoju myšlienku okamžite odrazil. Hanbili sme sa sami pred sebou, aj keď sme sa poznali tak dlho.

Sedeli sme na stoličkách, až kým neprišiel čas, vrátiť nás všetkých do jednej osoby.