Miesto (II)

     Štyria zvedaví ľudia sa teda vybrali na cestu, ponorili sa do širokých pásov slnečného kúpeľa, ktoré ich obklopovali. Dedko kráčal pomaly a rozhodne, otec s ním občas prehodil pár dospeláckych slov a deti bez toho, aby vedeli kam idú, pobehovali niekde ďaleko vpredu, pod občasným kontrolným pohľadom dvoch mužov. Dcéra so synom si vychutnávali vôňu ihličia, húb a lesných plodov. Pozorovali farebné motýle, náhliace sa mravce a akrobatické veveričky. Tento les poznali veľmi dobre, veď tu žili od narodenia, ale vždy ich zaujalo niečo nové, niečo, čo ich nútilo skúmať to zázračné okolie a klásť dospelým často nepochopiteľné otázky.

     Po rýchlo ubiehajúcom čase prišli konečne k miestu, kde dedko všetkých zastavil a vážnym pohľadom skúmal hustý pás stromov, ktorých malé medzery boli, akoby naschvál, prerastené konármi vysokých kríkov.

„Pozrite, tu bol kedysi vyšľapaný chodník. Akoby tu začínal, aj končil“ Ukázal dedko na zem, kde boli slabé stopy niekdajšej lesnej cestičky. „Musí to byť tu. Keď mi to ukazoval...bolo to už dávno, ale pokiaľ ma pamäť neklame, musí to byť cesta k tomu miestu.“

Deti chceli ísť samozrejme prvé, tak im otec s dedkom pridržali konáre, cez ktoré sa vďaka svojmu vzrastu poľahky dostali. Dvaja dospeláci to mali o niečo ťažšie, ale nakoniec sa im podarilo s malými škrabancami preniknúť tú zelenú hradbu.

     Keď boli všetci bez väčšej ujmy na druhej strane, naskytol sa im pohľad na stromami obklopenú, ale nie vyplnenú, nedotknutú prírodu, kde neboli, okrem jednej veci, žiadne známky ľudskej prítomnosti počas veľmi dlhej doby. Pred nimi sa rozprestierala široká lúka, okolo lietali rôzne druhy farebných vtákov, z ktorých niektoré boli pre nich neznáme, tráva, stromy a mach boli zelenšie, ako tá najzelenšia farba v ich lese. Kŕdle lietajúcich motýľov vytvárali pred nimi neuveriteľné kaleidoskopické obrazce a všetko, na čo dopadli slnečné lúče, sa rozsvecovalo nádhernou spievajúcou farbou. Niečo ale mierne narúšalo ich príjemné očarenie. Bola to cestička pred nimi. Táto nebola zabudnutá, nejasná, vyzerala, akoby ju ľudia svojou chôdzou často obnovovali. Jeden jej koniec sa spájal s tými nejasnými náznakmi lesného chodníka, pri ktorom sa vtedy zastavili, aby mohli prejsť na druhú stranu, ale akoby spolu nemali vôbec nič spoločné. Druhý koniec hnedého hada vyrytého v pôde ich viedol ďalej dovnútra tejto úžasnej nádhery. Nemuseli ísť dlho, aby sa dostali ku zátoke o ktorej dedko rozprával. Bolo to úzke rameno rieky, ktoré do nej ústilo v dohľade ich zrakov. Voda vysielala oproti slnku miliardy oslepujúcich hviezdičiek a jej zvuk sa nevtieravo a nežne vlieval do uší užasnutých pozorovateľov.

     Už vtedy zazreli malý betónový most, ktorý prechádzal ponad striebornú tekutinu. Druhá strana riečneho ramena sa točila do pravej strany tak, že niekoľko metrov daľej videli už iba nízke skalné útesy, držiace na svojich chrbtoch hustý zástup tmavých, do tieňa ponorených, ihličnatých stromov.

     Všetci spoločne vstúpili na most, ktorý ku koncu prerušoval asi dvojmetrový plot a ďalej už bol iba hustý les, do ktorého sa aj slnko bálo vstúpiť a kam sa okrem, veľkou reťazou zabezpečenej brány, nedalo inak dostať. Brána bola mohutná a na nej pribitá veľká ceduľa - VODNÝ ZDROJ – VSTUP ZAKÁZANÝ.

     Keď sa zastavili asi v polovici krátkeho mosta a začali sa obzerať po okolí, niečo ich zarazilo. Na začiatku, vlastne ešte pred týmto betónovým javiskom, bola na ľavej strane malá búdka, ktorú predtým nezaregistrovali. Otcovi v prvom momente napadlo, že to vyzerá, ako telefónna búdka, ale bola o niečo širšia a samozrejme, kto by už sem dával telefónnu búdku. Bolo vidieť veľmi dobre do prázdneho, slnkom presvieteného vnútra, keďže veľké plochy, ktoré predtým možno pokrývalo sklo, boli celkom otvorené.

     Dedko zbadal, ako mu na ľavú ruku sadol veľký komár, ktorý nevyzeral, že by chcel odletieť. Rozohnal sa pravou rukou a keď komára silnou ranou zabil, zostal mu na ruke obrovský krvavý fľak približne veľkosti dna fľaše.

     Druhá otcova myšlienka viedla k tomu, že by to mohla byť búdka na vyberanie mýta. Možno kedysi dávno tadeto chodili kupci, zrejme tu bola nejaká hranica, a vyberal sa tu poplatok za jej prechod. Nikdy niečo podobné síce nezažil, ale videl to v starých filmoch, alebo skôr rozprávkach. Bolo to zvláštne. Začal si predstavovať, ako oblečený v starodávnych šatách dáva nejaký peniaz mýtnemu sediacemu v búdke, ktorý si neskôr k olovrantu rozbalí kurča s chlebom, alebo nejaký iný chutný pokrm. Videl, ako po moste, ktorý bol vtedy ešte určite drevený, chodia ľudia s košíkmi, s batohmi, a s pod tovarom sa prehýbajúcimi mulicami, alebo koňmi.

„Pozrite sa,“ ukázal dedko na vodu, „videli ste to? Niečo tam vyskočilo. Niečo obrovské.“

„Áno, asi nejaká veľmi veľká ryba.“ Potvrdil syn.

„Ak to bola ryba, tak musela byť obrovská. Mala aspoň dva metre. Už to nieje vidieť a pritom voda tu nieje až taká hlboká.“ Pokračoval dedko.

„Čo ak vyskočí až sem hore? Ja sa bojím.“ Začínal syn veriť dedkovmu príbehu.

     Otcovu exkurziu do minulosti, ktorý ich slová na druhej strane mosta vôbec neregistroval, prerušilo vzdialené silné zaškriekanie. Všetci sa na seba pozreli a malá dcéra sebou od strachu trhla. Bol to zvláštny zvierací škrekot, akoby z pralesa. Znelo to ako niečo medzi hlasom paviána a nejakého exotického vtáka.

Keď sa to ozvalo druhý raz, bolo to silnejšie a na očiach detí sa začal objavovať strach.

Otec sa opäť zamyslel a snažil sa príst na to, čo by mohlo byť pôvodcom toho neznámeho strašidelného zvuku. Predstavoval si, že by to mohlo byť zviera s dlhými nohami pštrosa, možno aj s jeho telom a s hlavou nejakého pravekého dravého vtáka. Pozeral neprítomne smerom, kde sa rameno rieky točilo doprava a v očiach sa mu odrážal útes a temný les, kým ostatní akoby spýtavo hľadeli na neho. On ich pohľady na svojom chrbte ale vôbec nevnímal. Bol očarený a zároveň strachom omámený z toho, čo videl okolo seba. Z toho zvláštneho, neznámeho, krásneho a zradného okolia. Z celého tohto miesta.

     Opäť sa ozvalo zaškriekanie, ktoré už znelo nebezpečne blízko. Otec sa nahol cez okraj mosta, akoby niečo skúmal. Na hrdzavom zábradlí boli pavučiny, veľké pavúky a čudné, rýchlo sa pohybujúce chrobáky. Dedko s deťmi stále nechápavo pozerali na neprítomného otca.

„Oci, oci,“ začala kričať dcéra, „poďme preč! Ja sa bojím! Chcem ísť domov!“

„Ja chcem maminu,“ chytil sa syn rukávu dedkovho saka a rozplakal sa, „chcem mamu! Ma-mi! Ma-mi!“ Vyslovoval slová prerušované vzlykotom.

„Mali by sme ísť,“ pridal sa dedko, „deti chcú ísť domov.“

     Otec ale nepočúval niečo ho nútilo zostať na mieste. Nemohol a nechcel sa pohnúť. Jeho zrak už nepatril jemu. Akoby ho ovládalo niečo iné. Oči mu behali všade dookola a aj keď sa bál už celkom blízkeho zaškriekania, stále tu bolo niečo, čo mu hovorilo, aby zostal, aby si vychutnal to nádherné miesto. Miesto, ktoré mu splní tie najkrajšie sny a možno aj najhoršie mory.

     Z vody sa začali občas vyhadzovať do vzduchu ryby smiešneho, ale zároveň odpudzujúceho vzhľadu. Tvarom a farbami sa podobali na rôzne suchozemské štvornohé zvieratá so srsťou, jedna prípomínala fretku, a hneď v zápätí mizli v plytkej vode.

„Poďme preč.“ Naliehala dcéra so synom jednohlasne.

„Úžasné miesto. Neskutočné. Nikdy som nič také nevidel.“ Nereagoval otec vôbec na ich slová.

„Poďme preč.“ Zopakoval dedko a pomaly sa spolu s deťmi vybral smerom, odkiaľ prišli. Lenže hneď sa museli zastaviť, pretože cesta ktorou prišli, tam už nebola. Nebol tam ani náznak nejakého lesného chodníka, ani tenká čiarka v tráve.

     Slnko začínalo pomaly zapadať, zdalo sa, že ich chce nechať napospas tomuto krásnemu, ale zradnému miestu. Keď sa znova ozval už veľmi blízky škrekot, otec pozrel doprava, cez nápis VODNÝ ZDROJ – VSTUP ZAKÁZANÝ, odkiaľ ten zvuk pochádzal a premýšľal, či by také zviera s dlhými nohami, aké si on predstavoval, mohlo preskočiť tak vysoký plot. Myslím, že toto zviera asi áno, aj keď ten plot je tu možno kvôli nemu.

„Poď!“ Chytil dedko otca za ruku, kým druhú dedkovu ruku pevne zvierali obe deti.

„Nie,“ odstrčil ho otec, „prídem za vami. Potom. Ešte tu chvíľu zostanem.“

     Vtom sa medzi stromami za plotom niečo pohlo. Niečo tam prebehlo a bolo počuť, ako sa to obtrelo o plot. Ten kovový zvuk pletiva bol vtedy tým najhrôzostrašnejším zvukom, aký na svete mohol existovať. Znamenal, že je tam niečo...niečo, čo sa ich nebojí, iba sa s nimi hrá na schovávačku.

     Keď otec stále pozeral tým smerom, akoby bol počarovaný a odmietal ísť s nimi, dedko chytil deti za ruky a vybral sa s nimi do rýchlo hustnúceho šera. „Poďte, pôjdeme smerom, ktorým sme prišli a skúsime nájsť cestu von. Nemôže to byť také ťažké, nešli sme sem vôbec dlho.“ Otec sa ani neotočil a nesledoval ich pomaly miznúce siluety strácajúce sa v diaľke a tmavnúcom priestore.

     Odrazu bola všade tma. Prišla rýchlo a nekompromisne. Tri postavy, pred ktorými sa škodoradostne schoval mesiac, bezradne blúdili po veľkej tmavej lúke. Občas bolo počuť to známe, strach naháňajúce zaškriekanie, vtedy si vždy spomenuli na to, že tam niekoho nechali. Niekoho, kto bol tak očarený týmto miestom, že nechcel odísť. Niekoho, kto už teraz zrejme vedel, čo za hrôzostrašné zviera vydáva ten zvuk.

     Dve malé postavičky sa kŕčovito držali veľkých vráskavých rúk, ktoré vždy znamenali vážnosť, skúsenosť a rozhodnosť, ale teraz sa mierne triasli. Tie trasúce sa ruky už si neboli isté, či idú správnym smerom, už nedokázali rozptýliť obavy malých detských očiek, ktoré sa začali zmierovať s tým, že sa z tohto miesta nikdy nedostanú, že ich roztrhá divá zver, alebo umrú hladom. Dedko bol takisto čoraz bezmocnejší, vždy, keď sa im po dlhom čase podarilo v tej tme nájsť nejaký hustý pás stromov, po jeho prekonaní s mnohými škrabancami a odreninami, opäť sa ocitli na širokej lúke.

     Všetko naokolo zahalila všeobjímajúca temnota a iba voda sa tíško smiala spolu s odrazom mesiaca, ktorý v tú noc a na tom mieste svietil iba pre ňu.