TÚLIAC K SEBE VLASTNÉ DETI

TÚLIAC K SEBE VLASTNÉ DETI

Tvrdohlavosť v nabúranom vzťahu.

ja Baran a Ty mlčíš.

Rozpúšťam hnev v šálke zeleného čaju

pri dymiacej cigarete, lebo na iný drink už nevyšlo.

Už sa namiesto mňa snažia riešiť problém iní

a to sa ťažko nesie.

A čo TY?

Spájajú nás len naši pokračovatelia,

ktorým ešte nedochádza, že niečo nie je v poriadku?

Papier a pero je mojim spovedníkom,

keď zabúdam meno, na ktoré sa obrátiť.

Všetko pominie. Bolesť i radosť.

Čo preváži?

Úsmev nemá byť kŕčovitý

a tak sa budem tváriť, ako keby sa nič nestalo.

Stalo sa !

Vždy sa niečo deje.

Tsunami zranení pretŕha moje kotvy.

Čo by som dal za to, keby som už viac nemusel stavať pieskové hrady

na niečom, čo má tak ďaleko od skaly...

Aj Ty tak čakáš, že prilezie ten druhý?

Som sproste ješitný

a teraz nepripúšťam, že existuje priestor,

ktorý vyplní iná farba než čierna.

Čo vlastne rieši čas,

ktorý plynie v mlčaní?

Hviezda, ktorá občas nezhasína, stráca svoju tvár.

Nečakám na príboj, chcem ho prespať!

Túlim k sebe vlastné deti rukami,

pepelopez                                               január 2005