Normálny starý mládenec

Pomaly som ju nechal odkráčať. Ešte dosť dlho som mohol sledovať vlniace sa krivky jej vznešených bokov, čo som však nemal v úmysle. Nepotreboval som si zničiť posledné kvapky hrdosti, ktoré vo mne zostali. Aj tak som mal pocit, že nikam nepatrím, že ma už nič pri živote nedrží, že som len obyčajný hlupák, akých je síce na svete neúrekom, no určite nie takých ako som ja. Dala mi jasne najavo, že ju nikdy nebudem vlastniť. Dnes som sa dočkal výsledku. Neboli to len prázdne slová a  sprosté vyhrážky. Presne. Prekukla ma hneď na začiatku. Ale ja aj napriek tomu nechápem, prečo so mnou žiadna baba nevydrží. Vždy si nájdu nejaký dôvod, aby ma mohli nechať samého. Iní chlapi na mojom mieste by boli tomu radi. Mali by voľnosti nadostač, až by im mohla prekypieť cez hlavu. Ale ja taký jednoducho nie som. A nikto okrem mňa to očividne nechápe alebo sa tvári akoby nič. Akoby som bol „ celkom normálny chlap.“ Ja však normálny nie som. Teda... aspoň v tomto ohľade. Jednoduchý záver : Neviem, kto som a v najbližšej budúcnosti sa to ani nehodlám zisťovať.

To bolo vyhlásenie z minulého osudného štvrtka, ktorý, ako sa neskôr ukázalo, nebol celkom osudný. Osudový možno. No rozhodne nie osudný. Či tak nejako.

Dnes sa píše 21. apríl.

Rok neuvádzam zámerne, pretože to, čo nasledovalo po jeho začiatku sa môže stať kedykoľvek a komukoľvek v ktoromkoľvek roku a veku za celkom normálnych, až chaotických podmienok, a predsa sa ujme ako semiačko zasiate v správnom čase a mieste za... bla, bla, bla... Je to proste jedno. Dovtedy som bol úplne normálny chlap, ktorého už v dedine brali ako notorického starého mládenca, keďže všetky pokusy o zblíženie sa so ženami ( a podotýkam, že boli všelijaké ) skončili prozaickým fiaskom. Teda úplne normálny chlap, ktorý už neprekvapí ničím.

Ja som však o sebe z pochopiteľných dôvodov akosi pochyboval. Vedel som, že bezpodmienečne potrebujem ženu, no o toto strašné poznanie som nikoho neprosil, no tak či tak sa ukázalo ako hrozná prekážka. Keby som si len tak jednoducho žil a nerozmýšľal o „hlúpostiach“, možno by som bol šťastnejší, spokojnejší a ... uspokojenejší. A pre toto som seba chápal ako nie celkom normálneho.

S takýmto vnútorným rozorvaným skóre som sa pustil do dobrovoľného celibátu. Tak či tak by som to so žiadnou nemohol urobiť, lebo... sociálne som bol chápaný ako starý mládenec, ktorý je so svojím stavom vyrovnaný a osobne som žil v chaose a jalovej túžbe. Tieto dva elementy tvoriace opozíciu jeden druhému, to som bol ja. Ale iba po tento aprílový deň.

Takže : 21. apríl.

Stala sa vražda. Nie celkom absolútna, to je pre mňa príznačné. Skôr by sa dalo povedať, že napoly vražda a z tej druhej poly samovražda. To aby som náhodou nehodil vinu na niekoho iného a urobil mu tým obrovské problémy, ale nielen s dôvodov môjho kvázi čistého svedomia, som vzal časť zodpovednosti aj na seba. ( V tom zmysle, že som sa priznal k spoluvine. ) Bolo  to aj preto, aby som sa mal aspoň sám pred sebou pochváliť, že už mám čosi na rováši. Chcel som byť niečím výnimočný, čo možno priláka nejakú super kočku do môjho života, takú, ktorej bude na mne aj záležať a nebude sa  zaujímať len o výkonnosť môjho penisu. Ak už nie to, tak len tak zo srandy. Pre seba. Z jednoduchých sebeckých dôvodov. Aby som mal pocit, že žijem.

Opäť : 21. apríl.

 Stretol som sa s Hildou. Skvelo tancovala. Myslím to doslova. Akosi prirýchlo som sa zamiloval. To pre ten jej tanec. Pripomínala štíhlu samičku nejakého drobného a ultra štíhleho hadieho potomka z raja. Každý pohyb, ktorý urobila, vo mne vzbudzoval túžbu. Vlnila sa ako ako vyleštený had. Vážne. Vlasy mala neprekonateľne dlhé a také trblietavé, že by mohla nahradiť slnko na nebi. Mohla by svietiť deň aj noc,  a jej žiara by nevyhasla. Teda aspoň pre mňa. A ešte : Hady  vedia tancovať lepšie ako ženy. Musím uznať, že ženy sú nadmieru učenlivé. Prevzali od hadov ich posolstvo. A múdrosť. A šikovnosť. Naučili sa od nich vrtieť bokmi ( hoci hady ich nemajú ). A čosi podstatné : neprestali sa báť svojich učiteľov. To  v preklade znamená, že akonáhle sa objaví sokyňa, zbystria pozornosť. ( My chlapi tiež, bohvie odkiaľ to pochádza.... ? ) Hilda  sa hadov nebojí. Na prechádzke dokonca chytila jedného do rúk a pobozkala ho. Potom sa usmiala a povedala, že aj ja to môžem skúsiť. Dosť som váhal, až som nakoniec povedal : Nie. Nechápavo sa na mňa pozrela, zašumela perami, že nie som normálny, otočila sa, a vzápätí bola preč. Už som zazrel len jej vrtiace sa boky. Heuréka! Konečne! Chvalabohu ... aspoň niekto zapochyboval, že s tou u mňa preferovanou normálnosťou niečo nie je v poriadku. Ibaže : Tentokrát mi ostala na srdci jazva... oveľa väčšia ako kedykoľvek predtým. Po čase som prišiel na to, že to bolo asi tým, že to bolo posledné polienko v mojom dobrovoľne nanútenom celibáte. Poslednýkrát som sa popálil. Aj sa zaľúbil. A odľúbil. Rozhodol som sa teda viac neriskovať.

21. apríl. 

Hilda vedela krásne recitovať. Z jej úst vychádzali verše jeden po druhom, mala na to hlavu. V ten náš spoločný štvrtok to bolo také... krásne... „ Zmotýlel okamih, perleť prikryla pierko tvojich pier a nadišiel čas nového bozku.“ Nemohol som sa s ňou vyspať. To pre ten celibát a nenormálnosť, ktorá ako zosobnená rozpoltenosť dvoch bijúcich sa elementov v mojom vnútri zväzovala moju činnosť. Na bozk som sa ale zmohol. Prvýkrát v kronike môjho života sa  objavili veľké písmená : POBOZKAL SOM HADA. A ostalo to vo mne ako čosi osudové. Osudné nie, lebo som pri tom celkom neumrel. Len napoly. Žil som ďalej. Sám a bez ženy. Dokonca aj bez lásky. A najhoršie na tom bolo to, že som sa začal báť tých citov, po ktorých som večne túžil. V podstate som sa ocitol v slepej uličke.

Konečne : 21. apríl.

 Jeden deň by na toto všetko mal stačiť. Vyrozprávať celý svoj príbeh. Zmenil som sa. Jedna časť môjho ja sa stala mŕtvou, spolu s Hildou sme to spáchali. To bola tá známa polovražda. Ale vinu na tom som mal aj ja. Rozhodol som sa bozkávať akýchkoľvek hadov. Poučenie : nepátrať po tom, kto som, aj tak to podvedome robím. Rozbil som vlastný chaos. Dobre. Neviem, čo bude ďalej, ale podstatné je, že ešte žijem. Takže záver bude až potom. Po absolútnej vražde s akýchkoľvek dôvodov. Napríklad, keď stretnem ženu, s ktorou nebudem mať problém to urobiť.