Tuniak na víne

„Musíš to do seba pchať ako také prasa? Načo máme ten drahý príbor? Ha?“ neskutočne ma to vytáčalo. Gniavil to tými hnusnými paprčami niekam až do krku. „Nechaj ma v kľude najesť, nevidíš, že som hladný“ „To vidím, ty...ty...ty“ Držala som hubu a krok...Totiž jeho ruka pevne zvierala vidličku. Sadla som si na stoličku a miesila cesto na jeho obľúbené jablkové koláče, aj tie mi vždy ofrflal, že svokra robí lepšie...Zato sa nehnevám. To bude asi tým, že mám čierne korenie v nádobke na škoricu. Aj tak to nik iný nejedol, len on a pes, no toho už nemáme. Večera mu chutila a dal to najavo originálnym zvukovým efektom z oboch strán. Znelo to ako paródia na reklamnú zvučku T-mobile. Len tak mimochodom, chcela som, aby táto večera bola výnimočná, sladko romantická, aby sa to dalo jesť aj s príborom. Skoro mi to vyšlo. „Miláčik, tak zase o rok, na naše výročie“