PANTA REI!

Povedal som si, že raz to skúsim. Osprchoval som sa, pretože už ma začínalo byť cítiť na diaľku, oholil som si svoje mladícke ochlpenie na ksichte a chytil do rúk otcovu kolínsku Davidoff. Pod pazuchy som si jebol dezodorant Old spice. A dôkaz? No tým je predsa ona! Nehovorte mi, že ste o tom nevedeli. Veď to pozná každé malé dieťa. Takýto vyštafírovaný som sa vybral do mesta. Všetci ku mne privoniavali a oňuchávali ma. Smiali sa na tej zmene, že lepšie je keď smrdím potom. Ja som bol ale na to pyžmo hrdý. Chvíľami som mal síce pocit ako nejaký naparádený teploš, ale po chvíli rozumného uvažovania, som opäť nadobudol pocit sviežeho blaha a reči prísediacich som ignoroval. Vypil som už päť pív a nejakú tú borovičku, alebo niečo podobné, vyfajčil som krabičku štartiek a moja vôňa začala nadobúdať úplne nový nepoznaný charakter. Začal som si uvedomovať pominuteľnosť svetských vecí. „Panta rei!“ Vedeli ste o tom, že Herakleitos sa nechával po krk zakopať do hnoja, lebo mu to pomáhalo pri vodnatieľke? Hnoj! To je to správne slovo. Hnoj...joHn...nHjo...oHnj... Presne tak!