Zivot 3

" No tak moja, upokoj sa, niečo vymyslíme," snažila sa Lucia upokojiť Veroniku. Tá vyzerala akoby bola na pokraji nervového zrútenia.

" Čo chceš s týmto vymyslieť ? Proste mi to napísal... A nič iné nie je podstatné. Neviem prečo si o mne myslí takéto veci, ale jasne vyjadril svoj názor na moju osobu. Len nechápem, čo tým chcel dosiahnuť... Chcel sa rozísť ? Okej, fajn, ale to sa dá aj inak a povedala by som, aj menej drasticky. Chcel mi ublížiť a strápniť ma ? Fajn, to mu vyšlo úplne stopercentne, ale načo si potom dal tú námahu predstierať, že ma má rád a chodil so mnou ? Prečo  ? Prečo ? Prečo to všetko ?! Veď to nemá žiadnu logiku..." Veronika sa s tým nevedela vyrovnať.

" Máš pravdu, logiku to naozaj nemá, ale nejakú príčinu to iste má. A ja prídem na to, čo v tom je. Sľubujem. Len sa prosím ukludni." Vymyslíme niečo, sľubovala si v duchu Lucia. Lenže čo ? Čo sa dá robiť v takejto situácii ?!

Dobre, ako prvé musí bezpodmienečne hovoriť s Maťom. Vytiahla z tašky mobil a ďakovala Bohu za to, že ešte nevymazala Martinove talianske číslo. Prezvonila ho. Bolo to znamenie - vždy sa jej potom mal ozvať, pretože s ním potrebovala hovoriť a nemohla si dovoliť vyvolávať mu do Talianska.

Rozhodla sa vyčkať jeho telefonát a dovtedy nič nepodnikať. Všetko by mohlo byť neuvážené, keďže nevieme, prečo spravil to, čo spravil.

" Budeš v poriadku?" opýtala sa Veronky.

" Ale áno, budem. Skočím z okna a budem v absolútnom poriadku..."odvetila.

" No tak, ale to v žiadnom prípade !! Zbláznila si sa ? Nemôžeš sa predsa zabiť len preto, že ťa nejaký chalan poslal k vode !! Ak to, čo ti napísal naozaj myslel tak, ako to bolo napísané, tak nestojí za nič a ty si tým rozchodom nič nestratila !! Zapíš si za uši jednu podstatnú vec : nie je to tvoja vina. ŽIADNY chalan nestojí za to, aby si sa kvôli nemu trápila a plakala. Na to je život príliš krátky. Vieš, koľkých ešte spoznáš ? Nemá zmysel plakať za jedným takýmto blbečkom, ktorý očividne nestál vôbec za to, aby si si ho všimla.Tak sa upokoj !!"

" Dobre, preto na mňa ešte nemusíš kričať," podotkla Veronika.

" Prepáč, ale niekedy na teba nič iné nefunguje a ty si v tejto chvíli proste musíš uvedomiť, že nestojí za to, aby si kvôli nemu zomierala. Okay ?"

" Hej, ja viem, ale keď ono to tak strašne bolí...." povedala  a znovu sa rozplakala.  Lucia si k nej sadla a objala ju.

" Ale no tak, neplač, to bude dobré, neboj sa, to sa všetko vysvetlí....Noo, neplač,Vero..."

Keď už nevládala ďalej plakať a bola úplne vyčerpaná, Lucia jej pomohla do postele a uložila ju spať.

" Zostanem dnes u teba dobre ?"

" Ďakujem ti," povedala Veronika, pritiahla si deku až ku krku a zaspala.

Lucia zatiaľ zbehla domov, priniesla si nejaké veci. Peter tam od ráno ešte stále nebol.  Nechám mu ešte jeden odkaz ? Ale nie, načo, tento ešte ani nevidel a je zrejmé, že ho vôbec nezaujíma, čo je so mnou, keďže odvtedy, čo odišiel sa mi ešte neozval. Jeho vec. Po ceste späť k Veronike ešte zašla do obchodu a kúpila zopár nevyhnutných vecí, ako napríklad  čokoládu a zmrzlinu do zásoby. Vedela, že to zjedia v priebehu dvoch dní, pri rozoberaní toho, čo sa vlastne stalo. Vrátila sa do bytu, zložila nákup a bola skontrolovať Veroniku. Ešte spala. Aspoňže tak - keď spí, tak neplače.

Vyšla na balkón a znovu prezvonila Martina, ktorý ešte stále neráčil zavolať späť. Ale predsa je to logické. Keď jej najlepšej kamoške napíše taký mail on - Luciin najlepší kamarát - určite mu došlo, že do polhodiny o tom bude vedieť a tak sa teraz asi obáva    zavolať. Ale ja skutočne nechápem - čo to doňho vošlo ? On nikdy neuvažoval takto.   Mám pocit, že ten mail nie je od neho. Nenalogoval sa na jeho konto na pokec niekto namiesto neho ? Inak mi to nedáva zmysel...  Musím počkať, kým zavolá... Takto sa nedá nič robiť....S takými myšlienkami si zapla telku, zložila sa na gauč a zaspala.

 

Ááále, takže ani nepríde domov ? Čo to má znamenať ?

Som u Veronky, neviem, kedy sa vrátim. Musíme sa porozprávať.L.

To je milé. Ale možno sa  nemám prečo zlostiť. Čo ak sa niečo zomlelo a Veronika ju potrebuje ? Uvidíme, keď sa vráti. Nemal by som jej aspoň zavolať ? Celý deň o nej nič neviem. Mám ? Nie. Ak by niečo chcela, ozvala by sa. Jedno je však isté - musíme sa porozprávať.

Takto to jednoducho nejde. Snažím sa pochopiť, prečo jej tak veľmi vadí, ak jej poviem, že je krásna, ale stále mi to proste nejde do hlavy. Nikdy mi to poriadne nevysvetlila, odmieta o tom hovoriť. Takýmito nezmyselnými  hádkami si len zbytočne ubližujeme a nikam to nevedie.

Vyšiel na balkón, sadol si do kresla a premýšľal. Nad Luciou, nad ich vzťahom, nad tým, aký je život zvláštny a plný paradoxov. Len pár hodín predtým sa zblížili asi najväčšmi ako to je možné a zrazu - z ničoho nič -  sú si taký cudzí. Nechce, aby to tak bolo, ale niekedy nedokáže ovládnuť tie emócie, ktoré ním lomcujú. A pri nej je to ešte desaťkrát také ťažké. Je strašne impulzívna a ak ju niečo nahnevá zo sekundy na sekundu dokáže zmeniť náladu a správanie. Dokáže kričať a hádať sa, takže jej niekedy vôbec nestačí a nenachádza vhodné argumenty. Ale niekedy mu to pripadá, akoby to robila naschvál - on vie, že jej niečo je, že spravil nejakú kravinu, ale ona nič nepovie, len mlčí a prehliada ho. To ho vie vytočiť do nepríčetnosti. Prečo sa neozve, keď ju niečo škrie ? Prečo mlčí a nechá ma, aby som sa zožieral a hádal, čo som zase spravil a čo jej asi tak je ? Baví ju to, trápiť ma ? Mne sa taký prístup vôbec nepáči. Ak niečo má, nech to povie otvorene.

Ach Bože, prečo ju tak milujem ? Niekedy si skutočne myslím, že rozchod by pre nás dvoch bol najideálnejším riešením. Ale to sa nedá. Potom zase prídu chvíle, ktoré sú strašne krásne a presvedčia ma o tom, že aj keď medzi nami nie je všetko stopercentné a ešte stále sa nedokážeme úplne pochopiť, že aj tak patríme k sebe. Jednoducho to tak je.

 

Luciu vytrhlo zo sna zvonenie telefónu. Bleskovo pozrela na displej, no jej nádej rýchlo pohasla. Dúfala, že volá Martin, ale bol to len Peter.

" Prosím ?"

"Ahoj. Kde si ?"opýtal sa.

" Som u Verči, nenašiel si odkaz ?"

" Ale hej, našiel. Kedy sa vrátiš domov ?"

" Zaujíma ťa to ? Ráno som mala pocit, že ti vôbec nebudem chýbať..."odvetila odmerane.

" Samozrejme, že ma to zaujíma. Chýbaš mi."

" Zaujímavé..."

" Ty sa hneváš však ?"

" Nie, nehnevám sa, len neviem, čo si mám myslieť a niekedy ma strašne vytáčaš..."

" Pozri, mrzí ma, čo sa stalo ráno. Ale jednoducho tomu nerozumiem a myslím, že sa naozaj musíme porozprávať.

" Aj mňa to mrzí. Hej, porozprávame sa."

" Prídeš ešte dnes domov ?"

" Neviem, podľa toho, ako na tom bude Veronka. Neviem ti teraz povedať, ešte spí,"povedala, no vzápätí si všimla, že Veronika ju pozoruje. Kývla jej, že môže ísť, že je v poriadku.

" Dáš mi vedieť ?"

" No Verča sa práve zobudila, vraj je v poriadku, takže prídem. O takú hodinku som doma. Okey ?"

" Okey. Budem ťa čakať. Milujem ťa."

" Aj ja ťa milujem. Zatiaľ čau."

" Čau."

Lucia zložila a Veronika si sadla k nej.

" Martin sa ti neozval ?"opýtala sa.

" Nie, ešte nie, ale ako náhle budem niečo vedieť, tak sa ti ozvem. Si si istá, že môžem odísť ? Peter kľudne počká..."

" Nie, v pohode, už som trochu pokojnejšia. Aj ty si potrebuješ vybaviť svoje veci... Pohádali ste sa ?"

" No, trochu... Ja vlastne ani neviem, či to bola hádka, alebo čo to bolo. Zase začal s tým, že som krásna... Ja som povedala, že nie som. Chcel vysvetlenie, tak som mu ho dala. Asi čakal, že keď mi povie, že sa mi už nič také nestane, tak mu uverím a celá šťastná sa mu vrhnem do náručia. Jasné, že som to nespravila," odvetila na Verčin začudovaný pohľad, " nie som blázon. Šla som sa obliecť a vôbec som nemala chuť sa o tom baviť. Vrátila som sa do kuchyne a začala pracovať, bez toho, že by som mu niečo povedala. A to sa mu očividne nepáčilo, lebo hodil nôž na linku, treskol dverami a odišiel... To je asi tak všetko...Nechcela som ti to hovoriť, máš dosť vlastných problémov."

" Ale to neznamená, že keď mám ja problémy, tak sa mi nemôžeš s ničím zdôveriť..."

" Ja viem, prepáč mi."

" V poriadku. Už by si mala ísť, nech si to môžete vysvetliť."

" Jasné. Ďakujem. Keby si potrebovala hovoriť, kľudne mi hocikedy zavolaj a porozprávame sa alebo prídem. Dobre ?"

" Okej. Ďakujem, že si prišla."

" Nemáš za čo. Hneď ako budem mať nejaké novinky, ozvem sa ti."

" Dobre. Maj sa zatiaľ."

" Drž sa. Čau."

" Čau."

 

Lucia potichu otvorila dvere. Vítal ju len tichý byt. Zložila si veci, vzala kľúče od pivnice a vrátila sa odložiť bicykel. Zamkla, vyzula sa a šla do obývačky. Peter tam nebol. Rozhodla sa, že sa prezlečie a potom sa uvidí, čo ďalej. Vošla do spálne a zostala stáť na prahu. Peter spal. Ležal v posteli oblečený. Vyzeralo to, že je v pohotovostnom režime - kedykoľvek pripravený zobudiť sa a vyraziť rovno do boja ! Musela sa usmiať. Dala si dolu nohavice a sveter a podišla k nemu. Preboha, veďtakto vyzbrojený sa vôbec nevyspí. Začala ho vyzliekať, no opatrne, aby sa neprebudil. Nechala mu tričko a boxerky. Prikryla ho a ľahla si k nemu. Vtedy sa k nej otočil.

" Ahoj. Prepáč, nechcela som ťa zobudiť," povedala.

" To nič, nespal som tak tvrdo. Tak čo s nami ?"

" Nenecháme to na ráno ?" opýtala sa. 

" Nechcem, aby sme išli spať pohádaný. To nie je dobrý nápad."

" Dobre," súhlasila, načiahla sa a zapla lampku.

" Ale asi sa ti nebude páčiť to, čo poviem," upozornil ju.

" Chceš sa rozísť ?" Snažila sa byť ľadovo pokojná, ale nemohla si pomôcť : srdce sa jej prudko rozbúchalo a zaliala ju vlna horúčavy. Nechcem, aby sme sa rozišli, napadlo jej. Možno som mu to mala vysvetliť normálne, keď sa na to pýtal. Pokašlala som to. Ak ma nechá, môžem si za to sama.

" Nie, nechcem sa rozísť," odvetil. Odľahlo jej. Čo tým teda myslel ? Chce povedať niečo, čo sa mi nebude páčiť. O čom hovoril ? Nerozumiem.

" Dobre. Nech je to čokoľvek, povedz to. Ale dohodnime sa, že sa budeme správať ako dvaja civilizovaný ľudia okej ? Neviem, či to hovorím pre teba, či pre seba, ale chcem, aby sme si rozumeli. Žiadne hádky, dobre ? Nikam nevedú, len si nimi ubližujeme."

" Jasné. Ide o to, že chcem, aby si mi vysvetlila to, čo sme ráno nedohovorili - prečo ti tak veľmi vadí, ak ti niekto povie, že si krásna ?"

Aha takže o toto mu ide. Bože, ja nemôžem... Nemôžem, nechcem... Musím, inak ho stratím... Prečo ma k tomu núti ? Nerozumie tomu, že keď raz poviem nie, tak myslím nie a nechcem o tom hovoriť ? Bože, daj mi silu...

" Pred dvoma rokmi som spoznala jedného chalana. Bol milý, v pohode. Zoznámil ma s ním môj vtedajší priateľ, bol to jeho kamoš. Volal sa Lukáš. Celkom sme si rozumeli a stali sa z nás dobrý priatelia. Po nejakom čase sa však dosť zmenil. Začal fetovať. Už to nebol ten istý chalan, ktorého som poznala predtým. Bolo mi to ľúto. Chcela som svojho kamoša späť. Snažila som sa mu pomôcť, ako sa len dalo. Myslela som, že potom bude všetko ako predtým. Chcel prachy na dávku ? Okej, dostal ich. Potreboval odniekiaľ vyzdvihnúť, pretože nebol schopný prísť domov ? Prišla som poňho. Nemal kde prespať, lebo rodičia ho vyhodili z domu ? Spal u mňa. Takto sme to riešili asi päť mesiacov. No po tej dobe už som bola psychicky úplne na dne. Videla som, že akokoľvek sa mu snažím pomôcť, nič sa nezlepšuje. Už som nemala žiadne peniaze, stratila som všetku nádej, bola som s nervami v koncoch. Lukáš sa za tú dobu na mňa strašne naviazal. Bola som po jeho dealerovi asi jediný človek, s ktorým sa stretával. Rozprávali sme. Často celé hodiny. Keď v sebe nemal to svinstvo, dalo sa s ním hovoriť, bolo to takmer ako predtým. Hovorili sme o všetkom. O jeho závislosti, o tom, ako sa všetko zmenilo, o našom vzťahu. Hovoril, že som krásna a že keby nemal problémy s drogami, tak by so mnou určite chcel niečo mať. No takto ma nechcel ohrozovať, pretože keď bol sfetovaný, bol strašne nevyspytateľný, odviazaný, drzý, trúfal si na všetko. Kým mal drogy, niekedy sa aj celé dni neukázal. No potom opäť potreboval prachy. Celý ten scenár sa opakoval nespočetne veľakrát. Až kým som mu jedného dňa nepovedala, že peniaze nemám a že aj keby som mala, tak mu ich nedám, pretože mu to len ubližuje. Odišiel. Celé týždne sa neukázal. Nemala som o ňom žiadne správy. Nevedela som či žije, alebo je mŕtvy. Bála som sa. Nechcela som stratiť najlepšieho priateľa. V tom období mi pomohol Martin, Veronikin chalan. Utešoval ma, že to, že začal s drogami je jeho rozhodnutie, že ak on nechce, tak mu nepomôžem. Mal pravdu, ale to som ešte vtedy nevedela. Bol pre mňa oporou. 

A potom raz, po mnohých týždňoch sa zrazu zjavil. Videla som, že už dlho nemal dávku a že ju nutne potrebuje. Správal však normálne - teda v rámci možností-. Objal ma a ospravedlnil sa, že sa tak dlho neukázal. Hovorili sme o tom, čo sa za ten čas udialo. Sadol si vedľa mňa, chytil ma za ruku a trpezlivo sa mi snažil vysvetľovať, prečo odo mňa ešte raz - POSLEDNÝ RAZ - potrebuje peniaze. Povedala som mu, že to nemôžem spraviť. Povedal, že ma potrebuje viac ako doteraz. Objala som ho a povedala som, že so mnou môže počítať, ak chce moju pomoc, dostane ju, ale peniaze na drogy mu už nedám. Odtiahol sa a pohladil ma po tvári...

" Si taká krásna..." povedal.

Usmiala som sa a on mi zotrel slzy stekajúce po lícach.

" Si taká krásna..." povedal zasa. Stále to opakoval. Nechápala som k čomu to smeruje. Postavil sa a začal sa vyzliekať. Zdesene som pozerala, čo sa to deje. Čo chce urobiť ? O čo tu ide ?

" Lukáš, čo ..." nedopovedala som. Schmatol ma a hodil na posteľ. Bola som v šoku, nevládala som kričať ani sa brániť... Nespravila som nič. Zato on to spravil. Znásilnil ma..." dokončila som svoje rozprávanie a i napriek slzám, ktoré ma pálili v očiach som sa vrátila do prítomnosti.

" Už chápeš, prečo nechcem, aby mi niekto hovoril, že som krásna ? Už si spokojný ?" spýtala sa Petra. Ten na ňu len hľadel a nebol schopný uveriť tomu, čo práve počul. Lucia odišla do kúpeľne, tam sa zamkla a konečne sa rozplakala.

---