Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Chodime po ulici, dychame ten isty vzduch, pozerame sa na ten isty svet, vidime kazde rano ten isty vychod slnka, ale predsa sa najdu ludia ktorym to nestaci.Zijeme vsetci na tej istej planete, v tom istom vesmire, ale niektorym to predsa nestaci. Vytvaraju si okolo seba iny vesmir, vesmir v ktorom sa zabudlo na to aka je ta prava ludska tvar. Prava ludska tvar nepotrebuje mat pred sebou vyraz, ktory sa nicoho nedotkne, ludska tvar sa ma dotykat vsetkeho ako sa dotyka slniecko kazde rano povrchu planety. Ludsta tvar ma davat zivot, ma davat nadej, ma davat radost. Ludska tvar nema byt zahalena v mraku cigaretoveho dymu, v smogu, ktory kazdy den vyprodukuju miliony dopravnych prostriedkov a tovarni, nema byt zahalena za ulisnymi usklabkami ludi, ktori si nevazia uz ani seba. Ludska sa za posledne desatrocia zmenila. Uz nepozna radost z pekne vykonanej veci, uz nepozna pocit uspokojenia z jedoduchych cinnosti. Nemoze sa uspokojit z nicim co poklada za samozrejmost. Vyfetovane tvare mladych nedavaju nadej. Zlomene tvare starych stratili nadej uz velmo davno. Tvare nasich kazdodennych neznamych znamych davaju na sebe poznat iba to, ze nechcu mat s tebou nic spolocne. Kedy ste sa naposledy usmiali na niekoho, kto pre vas neznamena nic? Kedy ste naposledy stretli taku tvar? Neberte nam poslednu nadej vy zli, neschopni mierutvorcovia co sa nazavate politikmi. Nehrabte sa do ludskych zivotov. Nestazte sa svoju moc skusat na nevinnych ludoch. Pozrite sa za seba a zbadate male decko, ktore sa ponahla na druh stranu cesty aby rychlo chytilo svoju loptu, ktora sa nahodou zakotulala na druhu stranu ulice, na ulicu, kde ste sa bali prejst lebo tam bol panom niekdo iny. Nechajte nas napokoji vy zli, mocni a nespravodlivi otroci hrubych a mudrych knih, ktore aj tak vymysleli ludia ako ste vy alebo ja. Netlacte nam do hlav vase slova pokory a neustaleho odopierania si. Nezijeme preto aby sme trpeli, ale preto aby sme mohli rozdavat radost, ktora je v nas skryta. Nepocuvajme svojich susedov, ktory maju viacej ako my, ale su chudobnejsi ako posledni z poslednych. V ludskej tvari uvidite vela, staci sa do nej pozriet. Staci zahodit zrkadlo kazdodenneho zivota, ktory sa zivotom neda nazvat, lebo stracate sami seba a vidiet placuce oci stastneho cloveka, radujuceho sa s toho, ze sa mu konecne podarilo povedat niekomu, ze ho ma rad. Mozno sa uz stratili z ludskych tvar spomienky na mladost, mozno sa uz stratili vsetky zazitky z dobreho, zo srdca sa nestratili. Od tvary k srdcu nieje daleko, deli ho iba malicky usmev. Usmev a slova: Rad dycham vzduch! Rad sa na teba pozeram! Podme robit nieco co sme nerobili uz strasne dlho! Podme zit! Podme sa pozriet tam za ten kopec. (Ten kopec nieje ani taky vysoky a nieje ani tak daleko). Raz rano vstanem a poviem si: Maly princ mal predsa pravdu...
Písmák