Rozhovory

Nezaškodilo by ti trocha viac úprimnosti. Tomu tvojmu písaniu by to iba prospelo.“
„Myslím, že som úprimný až dosť. Myslím, že ľudia proste nechápu o čom píšem.“
„Mal by si myslieť nad budúcnosťou a začať vydávať.“
„Básne?“
„Básne.“
„Tie sračky nikto nečíta.“
„Mne sa páčia.“
„Hej! To určite...“

Dívali sa spolu niekam za kopce a ani ich nenapadlo, že výnimočné veci sa dejú neustále.

„Zmeniť štýl je proces druhotnosti. Najprv zmeníš náladu.“
„To nič, ja ťa mám rád.“
„Lenže ja k tebe nič necítim.“ Cítim len strach niečo cítiť.“
„Tak vidíš, ako to z teba lezie.“
„A čo?“
„Tá úprimnosť predsa.“
„Hej? No čo ja viem? Vieš... keď píšem nejakú báseň, vždy si myslím, ako veľmi sa mi podarila, ale prečo potom, keď si prezerám tie staré, nepáči sa mi žiadna z nich? Má to z pohľadu budúcnosti nejaký zmysel?“
„S tou budúcnosťou máš asi pravdu, ale má to pravdepodobne zmysel z pohľadu prítomnosti.“

Zapadalo slnko a vánok šepkal o láske okolitým stromom. Bolo to smutné a krásne zároveň.

---