Micka a havko

Micka a havko

Kedysi dávno, pred mnohými tisícami rokov, keď ľudia ešte bývali v jaskyniach alebo jednoduchých chatrčiach a živili sa mäsom z mamutov a chutnými lesnými plodmi, si psíček a mačička výborne rozumeli.

V tej dobe neexistovali na svete lepší priatelia. Mačka občas dala psíkovi chutnú myšku, ktorú šikovne ulovila a psíček sa vždy tešil, keď mačička obhrýzala lahodné kostičky. Niekedy poľovali na potravu spoločne. Najviac im chutili vykŕmené kačky. Mačka vďaka svojej prešibanej povahe vždy nalákala kačku na nejaké tmavé miesto a tam psík svojimi ostrými zubami pretrhol niť jej života.

Potom sa psík a mačka s veľkou chuťou najedli a mačka vystrela svoje unavené kosti. Micka strašne rada ležala na slniečku. Hrejivé lúče ju príjemne šteklili a vždy jej dodali plno sily. A keď si mačka oddýchla, pomalými dôstojnými krokmi sa vybrala za psíkom.

Len čo psík mačičku zacítil, začal nadšene vrtieť chvostom a bláznivo štekať. A keď micka prišla k nemu, radostne sa zvítali. Mačka sa obtrela o psíka a spokojne pri tom priadla. A psík na znak priateľstva oblízal jej hebký kožúšok.
Aj noci trávili psík a mačka spolu. Ležali spolu v obrovskom bútľavom dube  v takmer ľúbostnom objatí a zdalo sa, že ich priateľstvo bude večné.
Lenže jedného dňa mačka ochorela a nemala dosť síl lapať myši.  A tak jej psík ochotne pomoc. Lenže jeho telo nebolo tak pružné ako telo mačky, preto sa mu pri lovení vôbec nedarilo. A mačka namiesto vďačnosti sa na psíkovej nešikovnosti výborne zabávala. Jej výsmešné mraučanie smiech bolo počuť do veľkej diaľky. Psík, zaslepený oddanosťou a vernou láskou, sa z ostrého výsmechu vôbec nehneval. Naopak. Bol veľmi rád, že dokáže svojej priateľke zlepšiť náladu. Keď mačka vyzdravela, jej prvé kroky nesmerovali k psíkovi.

Ale navštívila svoju dobrú kamarátku a všetko jej o psíkovej neschopnosti prezradila. A onedlho vedeli o nemotornom havinkovi všetky mačky v okolí.
Obetavý a verný psík predtým už mačke odpustil veľa nerozvážnych činov.  Lenže toto bezohľadné ohováranie a výsmech jeho neobratnosti veľmi zranili psíkove city. Zlostne zavrčal, vyceril zuby a priateľstvo medzi ním a mickou sa navždy skončilo.
Niekedy si tieto dve zvieratá spomenú na staré zlaté časy plné spoločného šantenia. Vtedy psík, priviazaný o búdu, zúfalo čaká na mačkin  príchod. A pritom žalostne zavýja.

Aj mačka sa občas zamyslene zahľadí do diaľky. Jej verný priateľ, ktorého tak veľmi sklamala, však neprichádza. A pri spomienke na jeho oddaný pohľad a jeho nežné labky nahlas pradie. Mačka sa však svojho bývalého kamaráta veľmi bojí a psík tejto prešibanej micke už viac neverí. Preto nie sú takmer vôbec spolu. A ak sú náhodou blízko seba, vždy sa riadne pohádajú. Psík ale na mačku nechce zabudnúť. Preto ju vždy pri stretnutí riadne oňuchá.

Zranená psia hrdosť mu však nedovolí v priateľstve pokračovať.  No keby sa mu mačka ospravedlnila, možno by jej odpustil. A prežili by spolu ďalšie nezabudnuteľné chvíle Psie ubolené srdiečko však stále iba čaká na jej zamniaukanie: „Prepáč psíček, je mi to veľmi ľúto, že som ťa tak sklamala. Odpusti mi prosím, priateľ môj!“  Lenže mačka zatiaľ nebola ochotná priznať si chybu.  A tak stratila kedysi svojho najlepšieho priateľa.